Share PDF

Search documents:
  Report this document  
    Download as PDF   
      Share on Facebook

UMELECKÁ LITERATÚRA PRE DETI A MLÁDEŽ

Literárna veda je spoločenskovedná disciplína, ktorá skúma literárne diela, tvorbu spisovateľov, literárnohistorický vývin, jednotlivé javy literárneho života a spoločenský príjem literatúry. Jej hlavnými súčasťami sú literárna história (dejiny literatúry), teória literatúry (podstata, funkcia a vznik literárneho diela) a literárna kritika (posúdenie a zhodnotenie literárneho diela). Súčasťou literárnej vedy je aj

komparatistika (skúmanie

vzájomných vzťahov a súvislostí

národnej

literatúry

v širšom

medzinárodnom

rámci), literárna

folkloristika

(využívanie

prvkov

a motívov

ľudovej slovesnosti v literárnej

tvorbe), bibliografia (informatívne

záznamy o literárnych dielach) a textológia (štúdium starších literárnych textov).

Literárna veda úzko súvisí

aj s estetikou

(veda o umení)

a jazykovedou (veda

o jazyku).

 

 

 

Pojem literatúra (z

lat. littera =

písmeno) a jeho

význam sa používa

v dvojakom chápaní: v širšom zmysle slova označuje všetky slovesné diela rozmanitej

povahy, t.j. texty neumelecké

(vecná literatúra) – odborná, publicistická

a administratívna literatúra, ktoré

podávajú informácie zodpovedajúce realite.

V užšom zmysle slova sa pod pojmom literatúra chápu iba diela umeleckej povahy (umelecká literatúra = krásna literatúra), čiže texty vytvorené s estetickým zámerom, ktoré tiež vychádzajú z reality, ale predpokladom umeleckého zovšeobecnenia je fikcia a fantázia tvorcu.

Umelecká literatúra sa člení do literárnych druhov: poézia, próza, dráma

(alebo lyrika, epika, dráma). Literárnoteoretická disciplína, ktorá sa zaoberá členením umeleckej literatúry do literárnych druhov a literárnych žánrov, sa nazýva genológia (lat. genus = rod). V rámci umeleckej literatúry rozlišujeme umeleckú poéziu, umeleckú prózu a umeleckú drámu (Žilka, 1987, s. 35; Žilka et al., 2002, s. 9 – 21).

Literatúra pre deti a mládež (alebo jej kratšie synonymné pomenovania literatúra pre mládež, literatúra pre deti, detská literatúra) podľa J. Kopála vyjadruje tú časť literárnej tvorby, ktorá zodpovedá recepcii vekovo vymedzeného a diferencovaného okruhu príjemcov detí a mládeže, a to bez ohľadu na to, či ide o zámernú tvorbu pre mladých čitateľov (intencionálna literatúra pre deti a mládež) o diela literatúry pre dospelých, avšak vhodné ako čítanie pre deti a mládež (neintencionálna literatúra pre deti a mládež; Kopál, 1997, s. 15).

V kontexte slovenskej literatúry pre deti a mládež od 30. rokov 20. storočia začali autori (Ľ. Podjavorinská, M. Rázusová-Martáková, K. Bendová a iní) vo svojej tvorbe zohľadňovať aspekt dieťaťa a rešpektovať estetické kritériá. Literárny historik Ondrej Sliacky spomínané obdobie označil ako prvú fázu umeleckej detskej literatúry alebo klasické obdobie, v ktorom sa po prvýkrát priznalo detskému prijímateľovi právo nielen na výchovu a vzdelávanie, ale aj na zábavu a estetický pôžitok (Sliacky, 1997, s. 1 – 7). Detská literatúra na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia podľa Zuzany Stanislavovej pokročila o krok ďalej: „právo na smiech,

31

priznané dieťaťu v 30. rokoch, rozšírila o právo na hru, zábavu, fantáziu takmer neobmedzene“ (1998, s. 9). Nástupom autorov generácie detského aspektu (Ľ. Feldek, M. Válek, K. Jarunková a iní), modernizáciou výrazových prostriedkov a konštituovaním nového modelu detskej literatúry, ktorý rešpektoval špecifiká detstva v modernej dobe a aplikoval aj umelecké postupy modernej literatúry, došlo k jej novému vývinovému posunu. Spomínané obdobie Z. Stanislavová označuje ako fázu modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež alebo „zlatý vek detskej literatúry na Slovensku“ (1998, s. 12).

Literatúra pre deti a mládež sa stala súčasťou systému celonárodnej literárnej tvorby. Podľa J. Kopála (1997, s. 19) ju niečo s touto literatúrou spája (univerzálnosť) a niečím sa líši (osobitosť). Univerzálnou je „jej literárnosť, umeleckosť v poznávaní, vyjadrovaní a pretváraní skutočnosti,“ jej osobitosťou je „spôsob umeleckého stvárňovania reality so zameraním na estetickú komunikáciu s detským príjemcom.“ V literatúre pre deti a mládež je dôležitým determinantom poetológie a estetiky uplatňovanie detského aspektu – detského spôsobu vnímania a hodnotenia skutočnosti, ktorý vyplýva z úrovne a charakteru psychiky detskej osobnosti. F. Miko konštatoval, že určujúcim znakom detského aspektu je „veková podvojnosť sveta a vývinová konvergencia, ktorá z toho vyplýva“ a prejavuje sa „kontamináciou detského a dospelého.“ Detské je videné a hodnotené z pohľadu dospelého, dospelé z pohľadu detského, pričom hra a fantázia prevládajú pri umeleckom zobrazovaní reality v literatúre pre deti a mládež (1980, s. 246).

V ďalšej časti práce podávame prehľad žánrov umeleckej literatúry pre deti a mládež so stručnou charakteristikou podľa T. Žilku (1987; Žilka et al., 2002) a dopĺňame ho vybranými ukážkami.

32

PRIATEĽSKÝ CHODNÍČEK

Štefan Moravčík

Sneh padá bez rečí. Nemňauká. Nemečí.

Nepiští.

Nevýska

ako zlé vetriská.

Čo dokáže december? - Lopatu, chlapče, ber a urob si na bielom

chodník k dobrým priateľom!

Z knihy Modré z neba

POPLACH S PRVÁKMI

Daniel Hevier

Prvá trieda poškoláci,

v škole sa im veľmi páči.

Vystrájajú

1.lotroviny,

2.čertoviny,

3.voloviny

4.šašoviny,

5.frajeriny,

6.koniny a

7.somariny.

Z triedy sú len rozvaliny.

Školník ich už domov ženie.

Dupocú jak stádo slonov. Žiaci vykrikujú, že nie: „Tu je príma! To je ono!“

Z knihy Futbal s papučou

BÁSEŇ – MODLITBA – žáner lyrickej meditatívnej (kontemplatívnej), duchovnej poézie s prevahou reflexívnej zložky, založenej na hlbokom sústredení, rozjímaní a premýšľaní, súvisiacom s náboženskou vierou.

34

MODLITBA ZA SLOVENSKO

Milan Rúfus

Viem jedno hniezdo. Rád ho mám.

V ňom ako v Božej sieti

je mnoho otcov, mnoho mám a mnoho mnoho detí.

To hniezdo uvil Stvoriteľ. A sám aj určil komu, koho tam pozve prebývať do človečieho domu.

Viem jedno hniezdo. Rád ho mám.

Hreje ma dňom i nocou, vystlané mäkkou vravou mám a mozoľami otcov.

Môj dobrý Bože, zhliadni naň.

Stráž nám ho neustále.

Ach, aspoň Ty ho, Veľký, chráň, keď si ho stvoril malé.

Z knihy Nové modlitbičky

LYRICKOEPICKÁ BÁSEŇ – veršovaná skladba, v ktorej sa prelínajú lyrické a epické prvky. Nad vlastným dejom, ktorý je epickým jadrom textu, dominuje autorov vzťah k deju a presadzujú sa subjektívne a reflexívne prvky. Epická časť básne sa vyznačuje dejovosťou a rešpektujú sa časové súvislosti a postupnosť, používa sa 3. osoba množného čísla ako gramatická forma rozprávania. Lyrickú časť básne charakterizujú prvky zachytávajúce duševný stav človeka (postáv), jeho reflexie, opisy prírody, používa sa 1. osoba jednotného čísla prítomného času.

KVETY

Mária Rázusová-Martáková

Čierne krídla rozprestrela nôcka tichá

a dom celý v sladkom spánku dávno dýcha.

Len na malom stolíku v maľovanom džbániku lúčne kvety samé šu-šu, plné taju,

o voľačom rozprávajú, šepotajú.

35

„Bračekovci!“ zdvihne králik driečik holý,

„či aj vás tak všetko lomí, všetko bolí?“

A kvety mu: „Aj nás tak!“ Najviac smúti divý mak

a najradšej by sa ukryl v ťažkom žiali,

že mu jeho krásne sukne opršali.

Orlíčky aj klince, zvonky, stračia nôžka –

celá kytka je už iba žalôb nôška.

„Ja mám hlad! – A ja mám smäd, a tu v džbáne vody niet!...“

A je potom vzdychov, stonov až do rána,

kvietkom slzy stonkou tiekli aj do džbána.

Ráno Marka-kvetinárka príde k stolu,

vidí: kvety povädnuté, hlávky dolu ...

„Ach, to pre mňa jedine! Moje kvietky nevinné!...“ Aj ich kriesi, vodou fŕka – márne je to!

Marka kvety netrhala celé leto!

Z knihy Od jari do zimy

BÁJKA – vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorom zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Môže mať aj veršovanú formu a vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. Vyrozprávaný dej autor podáva ako alegóriu. Niekedy sa nazývajú aj ezopské bájky podľa ich zakladateľa Ezopa. V slovenskej literatúre prepisoval a napodobňoval bájky Jonáš Záborský.

36

VEĽKÁ A MALÁ RYBA

Jonáš Záborský

Sťažovala sa rybka drobnorodá zhusta, že nie je jak iné, veliká a tlstá.

Raz s velikou do siete razom spolu vošla, veľkú rybár ulovil, ona očkom ušla.

Tamtú rybár z vody ťahal; čo keď vidí malá, „Dobre niekedy malým byť,“ za ňou zavolala.

Poučenie: Niekedy je dobre byť malým a slabým.

BALADA (z románskeho ballare – tancovať) je lyricko-epický žáner so smutným až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Obsahuje aj lyrické a dramatické prvky. Dej v balade je veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Zdrojom umelých balád boli ľudové balady, národné povesti a báje. V poézii dodnes patria k veľmi rozšíreným žánrom.

ÄŒAKANKA

Ľudmila Podjavorinská

Čože to slnko znad hory tak smutne sadá za zory, za zory, zory belavé,

za chmáry, celé krvavé?

Nie sú to zory belavé, ani sú chmáry krvavé,

lež sú to v zbroji schystaní tí ľúti Turci-pohani.

Valia sa, valia horami, zmiluj sa, Bože, nad nami! Valia sa z dolín po strane, a mladô-starô k obrane.

Lúči sa smutná mamička, lúči sa s bratom sestrička:

„Ach, nechoď, brat môj milený, mesiačik v zlom je znamení!

Veď nemám mamky, tatíčka, len teba, svojho bratríčka, Ak bys´ mi umrel za mladi – ani mne žiť sa nesladí!“

Lastovka zjara šveholí od mora rodných do polí: „Čakajže ešte k jeseni – Azda sa, azda premení...!

A keď už prešli tri roky, čo vo svet zašiel široký (na srdci žiaľ i pokora), Krkavec letí od mora.

„Ach, posol z sveta šíreho, videl si brata milého?“ „Hej, videl, v čiernom zavití – Už ti je brat tvoj zabitý.“

Vzplanulo slovo plameňom na srdce padlo kameňom, obledlo líčko dobiela –

a duša z tela letela...

Na ceste, ceste z kameňa, vyrastá bylka zelená,

ju, sťaby z kejsi poroby, list nekrášli, kvet nezdobí.

37

3. 1

U M E LE C K Á P O É Z I A

 

 

P O É Z I A (z gr. poesis – tvorba) je viazaná reč básnického prejavu. Kým lyrika je druhovým pomenovaním, poézia označuje stupeň textovej viazanosti (grafické členenie básne, rytmus, verš, rým, strofa). Pod pojmom poézia chápeme predovšetkým usporiadanie textu v jeho tvarovej podobe, vzťahuje sa skôr na formu než na obsah diela. Pojmy lyrika a lyrickosť vystihujú obsahovú stránku textu.

EPIGRAM (gr. epigram – nápis) je lyrický žáner, ktorý stručne a duchaplne vyjadruje nejakú životnú pravdu. Keďže rozsah tohto žánru je obmedzený, musí v ňom autor zhustiť veľa myšlienok. Epigram bol pôvodne nápis na náhrobných kameňoch (epitaf). Skladba textu sa zakladala na ostrom kontraste: začiatok vzbudil čitateľovu pozornosť, jeho očakávanie (suspensio), druhá časť obsahovala prekvapivú pointu (solutio). Práve preto sa epigramy vyjadrovali dvojverším, čo pretrváva dodnes. V súčasnosti patrí epigram k satirickým žánrom.

DIAGNÓZA

Tomáš Janovic

Chorým túžbou po moci

Nieto pomoci.

OTEC

Tomáš Janovic

Dnešný otec iba vzdychá: „Bože, prebože! Žena nezmestí sa do šiat! Dcéra do kože!“

Z knihy Od ucha k (d) uchu

LYRICKÁ BÁSEŇ – vyjadruje jednu základnú myšlienku, opisuje jeden silný zážitok z viacerých hľadísk. Charakteristické sú prvky zachytávajúce duševný stav človeka, jeho reflexie, opisy prírody a prítomný čas.

IMAGINATÍVNO-HRAVÁ BÁSEŇ – ako druh modernej detskej poézie charakterizuje hra, hravosť, tvorivosť, fantázia a humor. Súčasne je istou „formou“ ľudskej výpovede o skutočnosti, o poznaní sveta. V súvislosti s autorským tvorivým procesom sa zvykne hovoriť o empatii, schopnosti vciťovania sa, prežívania detského sveta, o uplatňovaní hry dospelého na dieťa, hry s dieťaťom, alebo o umeleckej výpovedi o detskom svete, ako aj o svete dospelých - cez dieťa.

33

„Neboj sa, sestra milená, mesiačik dobre znamená, Boh sám mi bude ochranou, zastaviť Turkov-pohanov.

Keď húska divá poletí, vyjdi mi, vyjdi v ústrety, ma čakaj večer, zrána, hej, tam na cestičke krížovej.“

Rok celý si ho čakala, dňom-nocou za ním plakala, za jara, v zime, v podletí bratovi chodí v ústrety, cestičkou chodí dobrou-zlou, s dušičkou súžbou boľavou.

Letela húska divoká: „Čakajže, ešte do roka, alebo aspoň do jara – Boh sirotu si obstará!“

„Hej, dúška, dúška siroty, i ja som sama ako ty,

ma sotva, sotva z premeny objíme lístok zelený.

Neleťže, neleť do neba, smutno tu bude bez teba! Usaď sa v tichú spomienku na mojom sviežom ramienku.

Azda tu – krížna cestička – dočkáš si ešte bratríčka – i tebe bude úľava:

veď si mi celá boľavá...!

A dúška, žiaľom uvädlá, na byľku kvietkom zasadla. Tak čaká, hľadí za lesy, čakanka – kvietok belasý.

Z knihy Balady

ŽÁNER MODERNEJ POÉZIE – patrí k novším lyrickým žánrom, ktoré vznikli v 20. storočí. Básnická výpoveď sa tematicky môže viazať napríklad na niektoré aktuálne javy spoločnosti, ktorú charakterizuje videnie „zdola,“ z pozície súčasného človeka – jednotlivca.

CIGÁNSKE POHĽADY

Daniela Hivešová – Šilanová

Pozerajú sa na nás s rešpektom. Chcú byť pri nás lepší ako my. A sú sklamaní,

keď spoznajú, že sme horší, ako si nás predstavovali.

Imar nabirinav, čhavale, Romale! Už viac nevládzem, chlapci, Cigáni!

Bida mange, Romale, bida mange čhavale...

Je mi biedne, ľudia, je mi biedne, chlapci...

„Už to chcem vidieť. Už zatváram oči nad tým, už mi dajte pokoj. Už sa nechcem rozprávať, už nemám síl hovoriť ľuďom,

že nie je Cigán ako Cigán, tak ako nie je biely ako biely,

už ma nenúťte pozerať sa vám do očí

38

a presviedčať vás, že ja som iný,

už nevládzem každého bieleho presviedčať osobitne, aj tak to dopadne vždy tak, ako chcú oni.

A oni dobre vedia, že niekto musí spraviť aj ťažkú a špinavú robotu.

A ja to viem tiež.

Kto sú to oni? Neviem, ktorí to sú. Ale sú nejakí oni. Nie si to ty,

ani ty, ani ty. Koľkým mám ešte rozprávať, koľkých pozývať ku mne, aby videli,

že máme hrnce, aj koberce, že si umývame nohy, že žijem ako človek,

dajte mi už pokoj,

už mám medzi bielymi toľko priateľov, že to moje srdce neunesie,

ale vždy príde nejaký nový,

ktorý sa znova začuduje, že aj ja som človek.“

Navaš oda avľom, hoj man techal te den, ča vaš oda avľom, hoj man pačiv te den.

Neprišiel som sem preto, aby ste mi dali jesť. Prišiel som sem preto, aby ste mi dali úctu.

Z knihy Cigánske leto

PÁSMO – žáner modernej poézie, ktorý sa vyznačuje väčším rozsahom a polytematickosťou (voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov, ktoré zjednocuje ústredná téma). Je verným obrazom myšlienkového pochodu človeka, lebo je založené na stálych prechodoch z jednej tematickej oblasti do druhej, na prelínaní lyrických a epických prvkov či prítomnosti a minulosti.

ROZPRÁVKA O TIEŇOCH

Tomáš Janovic

Bol raz jeden tato a bola raz jedna mama.

A pretože sa mali veľmi radi, nechodievali sa k Dunaju prechádzať sami. Tato s mamou vpredu.

A kto vzadu? Tiene. Za ruky sa vedú. Ako často? Denne.

Za ruky sa vedú.

Tak ich za to chváľte.

Mama s tatom vpredu.

Tiene? Na asfalte.

39

Tato býval driečny.

Mama bola driečna.

Tato nebol priečny.

Zato mama – priečna.

Nechcela sa s tatom bozkať pri Dunaji. Čo je, prosím, na tom práve teraz v máji,

Ale ako áno, ako nie,

raz mama nebola dosť opatrná, a tak ju tato predsa len pobozkal. A ich tiene urobili to isté.

A keď potom tato s mamou odskočili od seba, aj ich tiene urobili to isté.

Ale ako áno, ako nie, za mamou zrazu kráča tatov tieň a za tatom cupoce mamin tieň.

Tato s mamou vpredu. A kto vzadu? Tiene. Za ruky sa vedú

tiene vymenené.

A pretože

Dvaja zaľúbenci chcú byť stále spolu, tato kráča s maminým tieňom, aj keď nie je s mamou, a mama kráča s tatovým tieňom, aj keď nie je s tatom.

No a to je koniec. Bez smutného konca. Zacengal už zvonec.

Vlastne len tieň zvonca.

Tato s tieňom mamy.

Sánky s tieňom lyží.

Už sú medzi nami.

Aha, tam sa blíži

kohút s tieňom sliepky. Ihla s tieňom cverny. Každý tieň je hebký

a navyše verný.

Vymenené tiene chodia po asfalte. Ako často? Denne. Tak ich za to chváľte.

A keďže láska je veľmi nákazlivá, svoje tiene si odrazu vymenila celá krajina, teda aj sliepky a kohúty, ovce a barany, stromy a lavičky, sánky a lyže, mestá a dediny. A tatov tieň, ktorý kráča za mamou, hovorí maminmu tieňu, ktorý kráča za tatom: „Tak vidíš, aká mocná je láska? Prenáša nielen hory, ale aj tiene!“

To je všetko. Koniec.

40

Vidíte ten zázrak?

Zacengal už zvonec.

A ja ručím za zrak.

Kráčajú si tiene ako pyšné pávy. Tiene vymenené.

Ja ich vidím. A vy?

Z knihy Drevený tato

KALIGRAM (z gr. kalos – krásny, gramma – písmo) je novšie pomenovanie grafickej básne. V súčasnosti sa vyvíja najmä vďaka počítačovej technike. Grafické prostriedky nadobúdajú čoraz väčší význam pri prenose estetických informácií. Súvisí to aj s vizualizáciou kultúry, t. j. uprednostnením obrazu namiesto písma.

BALÓN

František Rojček

ÄŒi si

veľký, a či malý, poď

si spraviť balón s nami! Nič to, ak niet v pľúcach pary, na – plňme ho písmenami. Písmená doň

môj stroj fúka – z nich sú slová, po – tom vety, balón rastie do oblúka, az – da z knihy neodletí. Má z papiera ten – ké tričko – fúkať treba opatrne, lebo Áčko, Véčko, Íčko sú písmená ako

tŕne. Pozor! Viac slov nevojde doň. Nedajbože strelí, spľas – ne – je to celkom prvý balón urobený z riad –

kov básne.

Z knihy Veršostrojček

NONSENS (z angl. nonsense – nezmysel) je pomerne nový žáner, ktorý vznikol v anglickej literatúre. Jeho najznámejším predstaviteľom je Lewis Carroll, ktorý v r. 1865 vydal knižku pod názvom Alica v krajine zázrakov. Nonsens sa ako žáner vyznačuje pospájaním zdanlivo nezmyselných prvkov v rámci textu. Texty často obsahujú absurdné príbehy, v ktorých sa prekračujú hranice reality.

41

ATÓMOVÉ ELEKTRÁRNE

Marián Kováčik

Kým je atóm naším bratom, tak sme všetci dobre na tom.

Ale keby nebol!

Keby...

Boli by sme dávno v nebi.

Prosíme vás, dávajte tam

dobrý pozor na atóm!

Dobre je nám na tom

svete strapatom.

Z knihy Vrabeceda

SNEHULIENKA

Ľubomír Feldek

Pýtala sa Snehulienky lienka: „Koľkýchže to vedieš, Snehulienka?“ Odvetila lienke Snehulienka: „Toľkých, koľko ty máš bodiek, lienka! V sedemstupe vediem

trpaslíkov sedem!“

Z knihy Päť detektívov

AKO SA KUBO STRATIL

Miroslav Válek

Je to pravda, je to fakt,

je to svätosväte tak!

Koncom zimy v lete,

15. septembra,

- je to príliš vážne, aby to bola hra – presne o polnoci

(slnko lialo, len tak hrmelo),

42

Kubo zobudil sa, Kubo prestal chrápať, Kubo dostal nápad,

- jednoduchšie,

Kubovi zachcelo sa zrelých hrušiek.

Išiel do záhrady,

vyliezol na ten orech a bol pyšný, že natrhal štyri kilá višní. Vyliezol na ten orech

- vravím pravdu holú – ale ako dolu?

Ešte šťastie, že spomenul si na rebrík. Zabehol poň,

oprel pod jabloň. Hľadí, hľadí, robí krik:

Haló, je niekto na tom strome. Nik.

Kubo sedí na tráve, premýšľa ostošesť: „Keďže nie som na strome,

nemôžem z neho zliezť!“

Je to jednoduché, je to tak. Áno, áno! Keďže nemôžem z neho zliezť, musím zostať na ňom!

Je to fakt! Je to rozhodnuté! Platí!“

A tak sa Kubo stratil.

Z knihy Do Tramtárie

POPULÁRNA PIESEŇ – najrozšírenejší

typ

básne, spravidla spájajúci

poéziu

s hudbou. Člení sa na strofy a vyznačuje

sa

aj istými štylistickými príznakmi

(paralelizmus, opakovacie štylistické figúry). Je najjednoduchšou formou

umelej

poézie.

 

 

 

HRDZA

Peter Nagy

Hrdza chodí na sídlisko, aby sa tam najedla. Hrdzavé má už aj vlasy a je tučná od jedla.

Hrdza zje len na raňajky celé dvere z garáže, susedovu kolobežku

a ešte si rozkáže:

43

- Prineste mi, prosím, k tomu blatník z auta, napríklad.

Za tým si dám ako cukrík ešte zvonček z bicykla!

Hrdza si dá len na obed meter dlhé zábradlie, celý motor od výťahu – je to hrozné, čo tá zje!

- Odskočím si dole na dvor, tam zjem deťom hojdačku. Vrátim sa zjesť kohútiky, chystám sa aj na práčku.

Hrdza tučnie, hlasno funí, ťahá brucho po zemi. Ľúbi všetko zo železa – kto sa s takou ožení?

- Keď som takto najedená, musím si dať večeru.

Keď raz z toho celkom prasknem, odnesú ma do zebru,

ej veru!

44

3. 2

U M E L E C K Á P R Ó Z A

 

 

P R Ó Z A (z lat. prosa oratio – priama, voľná reč) je jedna zo základných foriem literárnej tvorby. Kým druhový pojem epika vyjadruje skôr obsahovú stránku textu, próza podobne ako poézia sa vzťahuje predovšetkým na výstavbu textu z hľadiska formy. Próza označuje usporiadanie textu podľa istých kritérií (prozaický riadok, odsek, kapitola, prípadne rozčlenenie diela na časti a pod.). Oproti poézii je próza reč voľne plynúca, neviazaná zákonmi rytmu a inými špecifickými osobitosťami básnického prejavu. Próza zahŕňa literárne i neliterárne texty (vecná literatúra), ktoré majú primárne písanú podobu.

BÁJ – prozaický žáner, ktorého témou bol život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat alebo rastlín. Pokladá sa za najstaršiu podobu ľudovej slovesnosti. Súbor textov nazývame bájoslovím alebo mytológiou. Sú nevyčerpateľným žriedlom pre nové spracovanie aj v slovenskej literatúre.

KOĽKO JE TATRANSKÝCH KONČIAROV

Ján Štiavnický

Tatry odjakživa priťahovali pozornosť obyčajných smrteľníkov. Jedni v nich hľadali zlaté poklady, druhí zas verili, že po tatranských stráňach a lesoch rastú divotvorné byliny a korienky, ktoré i smrteľné choroby vyliečia alebo bedárovi otvoria cestu k podzemným pokladom. A hľadači pokladov boli najčastejšími návštevníkmi Tatier.

Kedysi za starodávna, tak vraví povesť, prišlo pod Kriváň desať takých hľadačov zlata. Hľadali, zariekali tatranských škriatkov, privolávali pomocou čiernej knihy, aby sa k pokladom dostali. Motali sa tam, snorili a kutali už hodný čas, ale o pokladoch ani slychu.

Raz popoludní si chlapi povedali, že si akomak oddýchnu. Ale čo vraj robiť? I najstarší z nich vraví:

-Nuž, nie sme na leňošenie. Keď si už oddýchnuť, tak aby z toho bol osoh. Urobíme, čo ešte nikto nedokázal: porátame, koľko je v Tatrách končiarov. Poprechodíme sa, aj sa nám azda do remesla voľačo pritrafí.

I pobrali sa chlapi tie končiare spočitovať. Chodili a rátali, ale čím viacej chodili, tým sa v rátaní väčšmi plietli. Po niekoľkých dňoch boli už veľmi ukonaní; usadili sa na lúčke pod akousi jaskyňou. Tam si políhali do kruhu tak, že mali hlavy spolu a nohy von z kruhu. Aj tak zaspali.

Ako hej, ako nie – najmladší z chlapov zaspať akosi nemohol a ticho ležal. Tu znezrady vidí, ako z jaskyne vystúpila žena-obryňa, zazrela pred sebou klbko chlapov

ispľasla rukami, až sa Tatry ozývali, a skríkla:

-Ale toto! Už som všetkých deväťdesiatdeväť tatranských končiarov pochodila, ale takéto čudné zviera som ešte nevidela.

45

Najmladší zaraz vyskočil, chlapov pobudil a vyrozprával im, čo videl a počul. Chlapi, pravda, na obra nečakali, lebo si vedeli domyslieť, čo by sa s nimi stalo. Tak sa teda celkom stratili. Ale vraj sa aspoň dozvedeli, koľko je tatranských končiarov.

Z knihy Slovenské báje

BÁJKA – vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorom zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Môže mať aj prozaickú formu a vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. Najznámejšie sú zvieracie bájky, čiže alegórie zo života zvierat, ktoré sa niekedy nazývajú aj ezopovské bájky podľa ich zakladateľa Ezopa.

VOĽBA KRÁĽA VTÁKOV

Ezop

Keď ešte orol nebol kráľom vtákov, pomýšľal Zeus korunovať najkrajšieho vtáka. Rozhlásil to a zvolal operencov na výber.

Všetci vtáci sa pobrali k rieke, okúpali sa, vyfintili. Prišla aj vrana, aby sa upravila. Ako sa tak videla medzi pestrými, pôvabnými a hrdými vtákmi, uvedomila si svoju ošklivosť. Rozhodla sa okrášliť svoj zovňajšok. Pozbierala cudzie perá, ktoré vtáci postrácali pri krášlení a popchala si ich do peria. A tak bola najpestrejšia.

Zeus ju vôbec nepoznal a s úľubou povedal: „Toto je najkrajší vták, toho spravím kráľom.“ – Tu sa ostatní vtáci rozhnevali, vrhli sa na vranu a vyrvali jej svoje perá, ktoré si privlastnila. A tak tu stála odporná, strapatá vrana pred Diom ako strašiak. Zeus povedal: „Takto to nepôjde!“ A zmenil spôsob výberu kráľa vtákov.

Z hniky Ezopské bájky, preložila Etela Šimovičová

POVESŤ – na základe poetiky ľudovej povesti vznikla umelá povesť. Názov mal pôvodne oveľa širší význam: označoval aj ľudové rozprávky (J. Dobšinský – Slovenské prostonárodné povesti), historické novely štúrovského obdobia (J. Kalinčiak – Reštavrácia), ba aj prózu zo súčasnosti (M. Kukučín – Dom v stráni). V súčasnosti sa preferuje zúžený význam tohto žánru.

ROLANDOVA STUDŇA

Mária Ďuríčková

Pri korunovaní kráľa Maximiliána a jeho manželky Márie vypukol v Bratislave požiar. Vyletel až k oblakom červený kohút, prašťali šindľové strechy, dokonca pritom zahynulo aj niekoľko ľudí. Mesto malo vtedy málo studní, chýbala im voda na boj s plameňmi.

Po nešťastnej udalosti vydal kráľ Maximilián príkaz, aby na Hlavnom rínku postavili veľkú studňu, fontánu. Takú, čo bola aj výdatná na vodu, aj bohatá na krásu.

Vykopali studňu a staviteľ-umelec ju utešene stvárnil. Uprostred kamennej nádrže, do ktorej striekala voda mnohými prúdmi, spodobnil na podstavci slávneho rytiera Rolanda, ktorého hrdinské činy ospevovali všetci trubadúri a igrici.

46

Obyvatelia mesta si však o vzniku Rolandovej studne rozprávali čosi celkom

inšie.

Zavítal vraj rytier Roland po akejsi rytierskej povinnosti aj na Bratislavský hrad. Pokojná povinnosť to bola. Jeho meč Durandal, zázračný meč z nezničiteľnej ocele, mu ticho visel na páse, zasunutý v drahocennej pošve.

Podvečer, keď už slnce zapadalo za tmavé chrbty hôr, prechádzal sa Roland po hradných valoch. Beláskavý súmrak padal na hrad, na mesto pod ním a široké stuhy Dunaja. Na nádvorí hradu pukotala vatra, okolo ktorej zaznievala vrava vojenskej družiny. Z kováčskej dielne sa ozýval jasný cveng úderov kovu o kov. Kdesi za valmi vŕzgali káry naložené plnými putňami hrozna. Končil sa teplý jesenný deň.

Celkom ako u nás v Bretónsku, pomyslel si rytier Roland. A odrazu – možno pre tú spomienku, možno z pocitu clivoty – siahol po svojom povestnom rohu Olifante.

Rozletela sa beláskavým povetrím lahodná prostá melódia. Utíchli hlasy vojakov... odmlčalo sa v údive kováčske kladivo... začúchol aj vrzgot vinohradníckych kár. Celý hrad i mesto s okolím sa započúvali do čarovnej hry Rolandovho rohu.

To sa opakovalo po niekoľko večerov.

Potom sa rytier Roland vrátil zasa do svojej vlasti a Bratislava už márne vyčkávala jeho večernú hru.

Prešlo koľkosi času, nevedno či veľa, či málo – a tu sa jedného dňa dohrnú k richtárovi bratislavské ženy.

„Pán richtár, čo budeme robiť?“ vraví prvá, ktorá im prišla v čele. „Naše deti si tak zvykli na večernú uspávanku rytiera Rolanda, že nám už bez nej nevedia zaspať.“

„Len plačú a plačú, za ten svet ich nemôžeme upokojiť,“ hovorí druhá. „Čosi treba robiť!“ volajú ženy.

„Treba,“ prikyvuje richtár. Zišlo mu na um, že i jeho synček v poslednom čase ťažko zaspáva a v noci sa stŕha zo sna. „Lenže čo?“

„Ty si richtár, vymysli niečo!“

Rozmýšľal richtár, rozmýšľala aj mestská rada. Až napokon vyhútali!

Keď nebol naporúdzi živý rytier Roland, dali postaviť na rínku aspoň jeho

sochu.

Oj, či len bola krásna! Brnenie sa jej strieborne ligotalo, helmica bola modrá a rukavice, siahajúce až po lakeť, červené. Ľavou rukou držal Roland rukoväť meča, pravou sa opieral o štít s erbom. Roh Olifant mu síce iba nemo visel cez plece, miesto neho však čarovne zurčali do kamennej nádrže prúdy vody...

Od toho dňa bratislavské deti znova dobre usínali a mávali aj sladké sny.

Z knihy Bratislavské povesti

ROZPRÁVKA – umelá (autorská) rozprávka; jej vývin súvisí s vývinom a premenami ľudovej rozprávky. Všetci významní autori na ňu nadväzujú a pretvárajú ju. Je mnoho variácií autorskej rozprávky. Nadväzujú na tradíciu, ale odpútavajú sa z jej ideovej i estetickej závislosti v duchu modernej doby, hoci neopúšťajú pôdu fantázie ako základného stavebného základu detskej rozprávky. Podľa Zlatka Klátika rozlišujeme nasledujúce typy autorských rozprávok (1975, s. 133 – 162):

FOLKLORIZOVANÁ AUTORSKÁ ROZPRÁVKA – predstavuje spojivo medzi autentickou folklórnou (ľudovou) a autorskou rozprávkou, ktorú neoznačujeme ako osobitný typ alebo subžáner. Je variantom ľudového modelu, neprekračuje jeho rámec

47

ani motivicky, významovo-noeticky či kompozično-štylistickými postupmi a prostriedkami. Ide o prerozprávania ľudových motívov niektorými autormi, u ktorých pozorujeme aj autorskú tvorivosť a samostatnosť (Klátik, 1975, s. 132 – 133).

VTÁČATKO KORÁLOČKA ČIRIKLORO MIRIKLORO

Daniela Hivešová – Šilanová

Drotár Janko chodil po dedinách so svojím malým synom Miškom. Raz ich zastihla noc rovno pri rómskej osade. Rómovia ich prichýlili, dali im vody i chleba a ponúkli aj miesto pri svojom ohnisku. Z vďaky za nocľah im na druhý deň poopravoval drotár Janko všetky deravé kotlíky a misky. Neďaleko bola dedina, práce bolo dosť a tak zostali v osade. Miško sa hneď stihol skamarátiť so všetkými chlapcami. Ale najväčšmi sa spriatelil s dievčatkom, ktoré všetci v osade volali Vtáčatko-Čirikloro. Možno dostalo také meno preto, lebo bolo drobnučké a krehučké ako vtáčatko, a možno preto, lebo vedelo tak pekne ako vtáčatko spievať. Najradšej spievalo Miškovi pesničku o vtáčikovi maličkom ako korálka.

Prešiel týždeň a drotár Janko sa chystal na ďalšiu cestu. Miškovi sa neveľmi chcelo odísť od svojich kamarátov, ale nedalo sa nič robiť, čakala ich drotárska cesta a na nej drotárske práce.

„Vieš čo, Čirikloro? Dám ti na pamiatku drôteného vtáčika. Aj malú drôtenú vtáčiu klietku. Aby si na mňa nezabudla. Dobre?“ povedal Miško dievčatku Čirikloro na rozlúčku.

„Ale vrátiš sa ešte k nám, však?“ opýtala sa Čirikloro.

„Určite sa k vám vrátim,“ sľúbil Miško svojej kamarátke a rozbehol sa za

otcom.

Dievčatku Čirikloro zostal na dlani malý vtáčik z drôtikov. Bol ako z jemnej čipky. A skoro ako živý! Ibaže nespieval a ani nelietal. Márne mu spievala pesničku o vtáčikovi drobnom ako guľôčka z korálok. Vtáčik neožil...

Len sa milo pozeral na dievčatko svojím drôteným očkom.

Čirikloro zosmutnela. Už sa nehrávala so svojimi kamarátkami. Chodievala s malým drôteným vtáčikom na lúku a tam mu spievala. Zdalo sa jej, že s jej piesňou mu naozaj ožívajú drôtené očká, že už-už aj on zaspieva, že už-už zamáva drôtenými krídelkami a vzlietne...

„Ty vieš, kde je môj kamarát Miško,“ prihovárala sa mu. „Ty by si dokázal zaletieť až k nemu...“ hovorievala a vyhadzovala drôteného vtáčika vysoko nad svoju hlavu. „Leť, leť! Ukáž mi, kde je Miško,“ volala naňho. Ale vtáčik jej vždy znova dopadol do roztvorených dlaní. Veď bol len z drôtikov.

A drotár Janko sa so svojím synom Miškom do rómskej osady už nikdy nevrátili. Toľkými cestami prešli, krížom-krážom svetom, dopredu i dozadu ich chodníčky viedli, že aj keby chceli, nijako by si už nevedeli spomenúť, ktorý z nich sa kľukatí do osady, kde žije dievčatko Čirikloro.

Ale Miško nezabudol na svoju kamarátku. Sníval o tom, že sa mu raz podarí upliesť z drôtikov skutočne živého vtáčika! Veril, že by mu ukázal cestu, ktorou by sa znova vrátil k dievčatku Vtáčatku. Každému drôtenému vtáčikovi, ktorého uplietol, urobil aj malé drôtené srdiečko a predtým, ako mu ho vložil do hrude, zašepkal doň pesničku svojej rómskej kamarátky. Dúfal, že možno pesnička oživí drôtené vtáčie srdce...

48

Drotárovi Jankovi bolo ľúto Miška, lebo videl, že veľmi smúti sa svojou kamarátkou, a preto sa všade, kam prišli, vypytoval, či ľudia nevedia, kde je rómska osada, v ktorej bývajú múdri Rómovia a dievčatko Čirikloro. Ale nikto mu nevedel ukázať správnu cestu. Ani tí, ktorí poznali celý svet a cesty na nich podľa máp, nevedeli poradiť drotárovi Jankovi a jeho synovi Miškovi. Rómske osady neboli na mapách zaznačené.

Čirikloro medzitým vyrástla. Už nebola maličká ako vtáčatko, ale meno jej zostalo, lebo bola ako vtáčatko nežná a milá. A spievala ešte krajšie ako keď bola maličká. Ani ona na svojho kamaráta Miška nezabudla. Keď ju chlapci z osady volali: „Poď s nami tancovať!“ vždy ušla. Nerada tancovala? Kdeže! Veľmi sa jej chcelo tancovať! Ale iba s Miškom!

Často sa zhovárala so svojím drôteným vtáčikom: „Prečo nič nehovoríš? Nezaspievaš... Keby si aspoň vzlietol! Určite by si mi ukázal cestu za mojím Miškom.“ Raz si priložila drôteného vtáčika k perám a pobozkala ho. A čo sa len vtedy nestalo! Vtáčikovi ožili oči! Dievčatko Čirikloro pocítilo, že vtáčikovi začalo biť jeho

malé drôtené srdiečko! Roztvoril krídelká a povedal jej: „Poď so mnou!“

„Mamička!“ pribehla Čirikloro za svojou mamou. „Pozri sa, môj drôtený vtáčik ožil! Pusť ma s ním, chcem chodiť s Miškom po svete!“

Mamička sa rozplakala. Ale čo mala robiť? Veď vedela, aké bolo bez Miška jej dievčatko smutné. A teraz videla, že sa usmieva a je šťastné. Vzala z dlaní svojej dcérky vtáčika a vyhodila ho k oblohe. Vtáčik zaštebotal a zamával krídelkami.

„Je malý ako koráločka,“ usmiala sa mama na svoju dcéru. Sňala si z hrdla svoj náhrdelník z červených korálok a ozdobila ním hrdlo netrpezlivej Čirikloro. „Aby si nikdy nezablúdila a aby si vždy vedela, kde je tvoj domov,“ povedala jej na rozlúčku a dievčatko Čirikloro sa rozbehlo za vtáčikom.

Ale aby nezabudla, kadiaľ bežala, za každú zákrutu, ku každej studničke a na každú krížnu cestu položila jednu guľôčku z mamičkiných korálok...

A viete, čo sa ešte nestalo? Práve vtedy, keď ožil drôtený vtáčik v dlaniach Čirikloro, rozospievali sa všetky Miškove drôtené vtáčiky, ktoré kedy vyrobil! Kto chcel, ten ich počul, kto dosiaľ nepočul spievať ani živé vtáčiky, ten si ich spev nevšimol. Ale Miško ich začul. „Konečne!“ vykríkol a rozbehol sa za ich spevom. Vedel, že ho zavedie k jeho milej.

Bežal Miško z jedného konca sveta, bežala Čirikloro z druhého konca sveta – a uprostred sa stretli!

To bolo stretnutie! Hneď spravili veľkú svadbu! Pozvali na ňu všetkých. Známych aj neznámych – Rómov aj Nerómov. Odvtedy sa spieva pesnička o láske rómskeho dievčatka k drotárovi

Po svadbe už chodili svetom spolu. Miško opravoval hrnce, kotlíky, pekáče aj cedníky ... Z drôtikov plietol ľuďom pre radosť vtáčiky a dievčatko Čirikloro každému drôtenému vtáčatku vložilo do srdiečka čarovnú pesničku. Takú, aby každý drôtený vtáčik ožil a rozospieval sa, keď sa ocitne v dlaniach niekoho, kto veľmi ľúbi.

Keď im bolo na ďalekých cestách vo svete smutno, drôtený vtáčik ich vzal pod svoje krídelká a oboch ich vyniesol vysoko k oblakom.

Z výšky bolo pekne vidieť všetky červené korálky, ktoré Čirikloro hádzala pod svoje nohy na všetkých cestách, aby sa vo svete nestratila a aby nikdy nezabudla, kde je jej domov. Korálky sa premenili na červené vlčie maky a jasne svietili po celej zemeguli.

49

Rómske deti vybiehali zo svojich domov, ukazovali si na oblohu a volali: „Aha, Čirikloro-Mirikloro letí! Letí Vtáčatko-Koráločka.“

Dievčatko Čirikloro nikdy nezabudlo na svoj domov. A vždy, keď leteli nad jej rodnou osadou,

spolu s Miškom kývali mamičke a hádzali jej kytice červených makov.

Z knihy Vtáčatko Koráločka, Čirikloro mirikloro

O PRIMÁŠOVI BAROVI

O BARIS BARO PRIMÁŠIS

Elena Lacková

Kedysi dávno stvoril spravodlivý Deloro rómsku osadu a ponechal životy jej obyvateľov napospas nevyspytateľnému osudu.

V osade žili dvaja slávni primáši. Každý z nich mal svoju cigánsku kapelu. Ej, boli že to muzikanti, o akých svet ešte nechyroval. Zabávali ľudí na svadbách, báloch i krstinách. Boli to vskutku dobrí primáši, ale obaja mali veľkú chybu. Navzájom sa nenávideli. Vo svojej pýche si každý o sebe myslel, že práve on je ten najlepší muzikant. Nie div, že keď sa stretli, jeden na druhého zubami škrípali.

A ešte o kúštik viac sa neznášali ich ženy. Jazyky mali poriadne podrezané, hašterili sa, akoby ich čerti na nože brali. Nadávali si, ba neraz sa aj za vlasy pochytali, že im v rukách len chumáče ostali.

Potom sa stalo to, čo si ani sám Deloro neželal. Jednej noci sa obom jazyčniciam narodili chlapci – ružové púpätá s čiernymi vláskami a očkami ako uhoľ.

Primáš Feri sa rozhodol vychovať zo syna chýrneho muzikanta, akému by nebolo páru široko-ďaleko. Takto sa najlepšie pomstí primášovi Barovi! Myšlienka na odplatu ho natoľko zaujala, že ani nečakal, kedy chlapčeka po prvýkrát okúpu, a už mu vkladal sláčik do maličkých prštekov. Synovi dal meno Jag, aby jeho hudba ako oheň rozpaľovala ľudské srdcia.

Ani primáš Baro nelenil. Syna pomenoval po sebe. Baro znamenalo – veľký. Husličky so sláčikom mu do kolísky strčil so želaním, aby jeho syna poznali na všetkých kráľovských dvoroch ako jediného neprekonateľného muzikanta. Chlapci ešte ani chodiť nevedeli, no netrpezliví otcovia im každý deň vyhrávali a priúčali ich notám. Jeden pred druhým vychvaľoval syna do nebies. Každý videl v potomkovi budúceho kráľa primášov.

Ubiehali roky, chlapci rástli ako z vody. Primáš Feri chodil zo dňa na deň zachmúrenejší, veľmi sa sklamal vo svojom synovi. Jag hral na husliach tak, ako keby mu pichali pod nechty ostré tŕnie. Husle nenávidel, hral iba vtedy, keď ho otec prinútil.

Aj malý Baro sa sláku vyhýbal, ale otec mu často opakoval:„Ej, chlapče, len sa ty uč! Róm sa iba husľami najľahšie uživí! Dobrý muzikant sa dostane i na grófsky dvor!“

A tak si chlapec vzal otcove slová k srdcu a ochotne sa učil. Jag sa veľmi zlostil, že Bara všetci vychvaľovali a predpovedali mu žiarivú budúcnosť.

50

Nad osadou sa zmrákalo, akoby nad ňou visela kliatba. Feriho žena Loli mala na jazyku jedovaté sliny a v srdci závisť. Barovi sa vyhrážala, že mu počaruje tak, že sa jeho prsty viacej strún nedotknú. A neostalo to iba pri planých sľuboch...

Loli už od malička vládla kúzlami. Keď uvidela, že z Bara sa stal veľký primáš, nedokázala uniesť porážku svojho syna rozhodla sa mu pomstiť. Keď chcela, aby sa jej bosoráctvo splnilo, musela o polnoci zájsť na cintorín a tam natrhať divé byliny. Bála sa svojho skutku, ale túžba po pomste bola silnejšia ako ľudský strach.

Keď v osade všetci zaspali, vybrala sa Loli na cintorín. Poznala starý hrob, na ktorom rástla zelina – psie víno.

Na oblohe zhasol mesiac. Za múrmi cintorína sa Cigánke roztriasli nohy. Medzi hrobmi uvidela zavýjajúceho psa. Srsť sa mu zlovestne ježila, keď ucítil ľudský pach. Vtedy zavyl, vymočil sa na psie víno a zmizol. Loli vedela, že teraz Bara môže premeniť na psa.

Na kostole odbilo polnoc. Loli sa vrhla na mokrú trávu. Musí ju vytrhať skôr, než umĺknu údery hodín. Na starom kríži zahúkala sova. Loli si pritisla trávu k prsiam a bežala domov.

V chatrči rozfúkala oheň a zeliny hodila do hrnca. Potom si rozpustila dlhé i ako noc tmavé vlasy, prikryla nimi hrniec a opakovala čarodejné zaklínadlá. Voda vrela, penila sa, hučala ako víchor.

„Zlá moc v polnočnom klokotaní, premeň Bara na psa, ja zjem tvoje srdce a vypijem tvoju krv!“ strašidelne šepotala.

Červené plamene olizovali medený hrniec, para sa z neho valila a zachytávala sa v jej vlasoch. Potom sa premieňala na kvapky perleťovej rosy a tie zase na pichľavé tŕnie. Po deviatom zaklínaní sa voda vyvarila. Loli odtiahla prázdny hrniec z ohniska a pozrela na dno. Miesto zeliny v ňom zazrela prašivého psa. Pes vyskočil a cez otvorené dvere vybehol von. Loli sa zmocnila divá radosť. Čary sa podarili! Konečne! Osadu zbavila veľkého primáša!

Na oblohe žiaril mesiac. Vyľakaný Baro nevedel pochopiť, čo sa s ním stalo. Niekoľkokrát zabrechal pod oknami rodičovského domu, ale nikto mu neodpovedal. Vtedy spoznal, na čo sa premenil. Baro sa začal skrývať pred ľuďmi. Keď ho však premohol hlad, vrátil sa do dediny v nádeji, že sa nájde dobrý človek, ktorý ho pritúli. Lenže hneď ako ho dedinskí psi vyňuchali, rozbrechali sa zúrivým štekotom. Zburcovali celú dedinu. Psi sa na neho vrhali, hrýzli ho. V dedine nastal poplach. Ľudia vzali palice a hnali cudzie psisko kadeľahšie.

Rany Bara pálili. Prečo musel prehrať svoj život a s ním aj slávu, ktorá ho čakala ako primáša? Komu čo zlé urobil? Psie srdce zaplakalo ľudskými slzami. Od žiaľu utiekol ďaleko preč.

Baro sa ocitol v neznámej krajine. Dookola sa rozprestierali iba zelené lúky a hlboké lesy. Na brehu potôčika zazrel chatrč. Chcel zabrechať, ale bál sa, že ho aj odtiaľ vyženú. Ľahol si do trávy a vylizoval si rany, ktoré mu uštedrili dedinskí psi. Zrazu sa mu rozžiarili oči. Z chatrče vyšla driečna dievčina s krásnymi čiernymi vlasmi až na ramenách. Baro nevydržal, vyskočil z úkrytu, priplazil sa k jej nohám a radostne zabrechal.

Šejinka, tak sa dievča menovalo, sa strhla. „Džas ...! odháňala neznámeho psa. V tej chvíli sa z chatrče vyrojili polonahé deti a pribehli k Barovi. Vrhali sa naňho s radostným výkrikom: „Rikono... rikono!“

Bili sa o neho, každý ho chcel mať iba pre seba. Baro sa nevzpieral, mohli si s ním robiť, čo len chceli. Medzi deťmi mu bolo tak príjemne, že na okamih aj zabudol na svoj krutý osud.

51

Šejinka mu priniesla kôrku suchého chleba a v miske hlt polievky. Jemne ho pohladila po srsti. Baro sa od šťastia zachvel. Pomyslel si: „Šejinka je krásna dievčina. Och, prečo ho stihol taký krutý trest! Nemôže prehovoriť ľudskou rečou! Ako rád by sa Šejinke zveril so svojím nešťastím! On však môže len brechať a to by dievčinu zbytočne vyľakalo.“

Barovi sa splnila najväčšia túžba. Ostal v chatrči medzi deťmi. A hoci jedla nebolo nazvyš, ušlo sa i jemu.

Otec detí sa volal Charno. Na jar a v lete rezal vŕbové prúty a plietol z nich košíky. Niektoré boli také veľké ako polovica cigánskej chatrče. Predával ich sedliakom na plevy a sečku. V zime zase z jedľového dreva vyrezával šindle na strechy domov. A ešte z lipového dreva strúhal lyžice a varechy pre gazdinky.

Deti si Bara veľmi obľúbili. Často s ním šantili až do úmoru. Ukrývali sa pred ním do vysokej trávy, ba i na stromy vyliezali, ale on ich všade našiel. Ej, bolo že to radosti, pri hre neraz aj na hlad zabudli...

Baro sa najviac točil okolo Šejinky. Sprevádzal ju na cestách do dedín. Šejinka predávala košíky, ponúkala ich z domu do domu a on zatiaľ vonku strážil. Za jeho služby mu vždy niečo v zásterke priniesla – krajec chleba, ba aj kúštik slaniny.

Do Charnovej chatrče neočakávane prišlo nešťastie. Jeho žena Cikni ťažko ochorela, hrozilo jej oslepnutie. Bylinkárky varili pre ňu rôzne nápoje, mastičkami zaháňali chorobu, ale Cikni ležala viac mŕtva ako živá. Zúfalá Šejinka sa rozhodla odísť do sveta a hľadať tam drahocenný liek.

Otec Charno nechcel o tom ani počuť, čo si bez Šejinky počne s toľkými deťmi? Dievča sa rozplakalo, ona veru nedopustí, aby matka oslepla.

Ráno si upiekla lokšu a rozlúčila sa s ľuďmi v osade. Kvílivý nárek sa rozliehal po chatrči, keď odchádzala Šejinka. Iba Baro sa tešil, že ju bude verne sprevádzať na cestách. Ale otec Charno ho pevne priviazal na reťaz. Baro začal od žiaľu skákať i zavýjať, tak mocne plakalo za dievčaťom jeho srdce.

Šejinka už niekoľko dní chodila šírym svetom, ľudia ju posielali za rôznymi bylinkárkami, ale žiadna z nich nepoznala liek proti slepote. Po dlhom putovaní zablúdila do čierneho lesa. Predierala sa hustými krovinami, z bosých nôh jej tiekla krv. Húšťava bola taká neprehľadná, že sa cez ňu už nedalo ísť. Šejinka sa rozhodla, že tu prečká noc. Sadla si do trávy a myslela na svojho verného psa. Keby bol teraz pri nej, ani by sa tak nebála...

Zrazu celkom blízko zacítila teplý dych. Dievčina zamrela strachom. Z krovia sa vyrútil pes Baro a radostne jej olizoval tvár i ruky. Šejinka ho s láskou pritúlila k sebe. Pes sa vrtel, štekal, akoby chcel voľačo povedať.

„Aká škoda, že ti nerozumiem,“ vzdychla si smutná dievčina, „porozprával by si mi, čo je nové doma, ako sa matke darí. Pes na ňu upieral múdre oči. Objala ho okolo krku a o chvíľu zaspala na jeho teplom kožúšku.

Blížila sa polnoc. V lese sa strhla hrozná víchrica, blýskalo sa a hrmelo. Vyľakaná Šejinka sa zobudila, ešte tesnejšie sa primkla k psovi.

Vtedy uvidela, ako sa k nim zakráda temný prízrak. Bola to žena, oblečená v špinavých handrách. Strapaté vlasy jej splývali na ramená, z rozškerených úst jej trčal velikánsky zub. Šejinka sa roztriasla. Spoznala, že je to baba Jaguni, najkrutejšia a najmocnejšia z ježibáb.

Jaguni sa zahľadela na Šejinku. Z očí jej sršala nenávisť. Okríkla ju: „Čhaje, čo hľadáš v temnom lese o hodine duchov, ha?“

Šejinka, trasúc sa od strachu, zo seba vykoktala: „Mať mi chorľavie na oči, hľadám bylinkárku, čo by ju vedela uzdraviť!“

52

Jaguni sa nad nešťastím rodiny divoko rozrehotala a zvolala: „Poznám dobre tajomstvo choroby tvojej matky! Ale ja Rómov nenávidím! Lapila si sa do pasce!

Mňa Deloro neobdaroval krásou, a preto sa musím ukrývať pred očami ľudí v hlbokých lesoch! Som zlý duch a Rómov prenasledujem! Nech dopadne na vás moja krutosť! Hybajte do môjho kráľovstva!“

A hnala ich pred sebou do temnôt lesa.

Baro cítil veľké nebezpečenstvo a divoko sa rozbrechal. Bosorku chcel roztrhať na kusy. Polomŕtva Šejinka objala psa a tíšila ho: „Ma bašuv... Nebreš...

Musíš mi teraz pomáhať!“

Kráčali čiernym lesom, mesačné svetlo horko-ťažko prenikalo cez posplietané konáre stromov. Už svitalo, keď došli pod veľké bralo. Černela sa tam hlboká diera. Bola v nej zima a vlhko. Ježibaba im prikázala, aby zostúpili dovnútra a ani sa nepohli. Potom zmizla. Nad ich hlavami zatrepotali krídla.

Šejinka mocne objala psa. „Čo teraz bude s nami?“ zaplakala.

A tu sa začali diať čudné veci. Z hlbín zeme k nim doliehalo stenanie, potom sa ozval plač a bolestný nárek. Baro začal vrčať, ňuchať, znenazdajky sa rozbehol za hlasom. Takto objavili ďalšiu dieru. Za železnými mrežami sa pohybovali neznáme tiene. Boli to Rómovia.

Keď Baro začal brechať, vtedy sa jeden z chlapov ozval: „Otvorte bránu, zachráňte nás! Jaguni nás chce zmárniť!“

Vtedy nad ich hlavami zatrepotali krídla, objavila sa strašná Jaguni. Rukami mávala v povetrí, jedovatými slinami prskala okolo seba: „Všetkých vás zahubím, lebo nenávidím hudbu, veselosť a krásu! Preklínam Rómov, ktorí sa radujú a tešia zo života! Mňa potrestal Deloro, teraz zničím ja vás!“

A opäť sa stratila v tme.

Baro začal hľadať kľúč. Skúsil hrabať pod mrežami. Aj Šejinka mu usilovne pomáhala. Chceli zachrániť nešťastných Rómov. A hľa! Pod kameňom ho našli! Kľúč sa jagal, žiaril ako lúč slnka. Šejinka ho rýchlo zdvihla a otvorila bránu. Rómovia boli slobodní!

V tej chvíli sa nad nimi začali zlietať krkavce. Krúžili nad ľuďmi a chceli im vyklať oči. Dievčina i Baro sa bránili, ako mohli. Baro na nich hrozivo vrčal a zahryzával sa im do krku. Bol to boj na život a na smrť. Šejinke tiekla z rúk krv, Barova koža bola poďobaná, celá doráňaná. Zahubili už všetkých vtákov, iba jeden krkavec, ten najzúrivejší, sa neúnavne vrhal na Šejinku. Baro pozbieral posledné zvyšky síl, vyceril zuby a vtáka schmatol za krk. Vtedy sa krkavec najskôr premenil na

Jaguni, a potom

na čierny

mrak.

A tu div divúci, z toho

mraku vystúpil

človek

v čiernych šatách

a v ruke

držal

husle. Prikročil k psovi

a zvolal: „Baro,

veľký

primáš, prebuď sa!“

 

 

 

 

A z roztrhanej psej kože vyskočil rúči mládenec s čiernymi kučeravými vlasmi. Keď Šejinka uvidela mládenca, takmer sa na kamenný stĺp premenila. Myslela si, že je to iba krásny sen.

Neznámy v tmavých šatách podal Barovi husle a povedal: „Som duch rómskych primášov! Bol som tiež slávny primáš, ale zmárnila ma baba Jaguni. Zakliala ma ťažkými kliatbami, ale Baro a Šejinka ich svojou láskou a obetavosťou dokázali zlomiť! Pozri sa, Baro, tieto husle sú zázračné. V tvojich rukách budú šíriť slávu, ktorou ovládneš svet. Srdcia bohatých i chudobných naplnia ľudskými citmi a svet sa stane lepším. Tieto zázračné husle ti splnia tri želania. Predtým ich však musíš pritisnúť k srdcu!“

A duch rómskych primášov zmizol.

53

Tu si zrazu muzikanti, ktorých bosorka Jaguni chcela zmárniť, priložili husle k brade a Šejinke i Barovi zahrali prekrásnu pieseň o láske. Vysoké bralo aj s čiernou dierou sa stratili a všetci sa ocitli na zelenej lúke. Šejinka a Baro sa s muzikantmi rozlúčili a šťastní utekali domov. Dlho-predlho putovali, kým našli svoju rodnú osadu.

V Å ejinkinej

chatrči bolo plno žien a detí.

Jej matka Cikni bola slepá

a zomierala. Ženy

nariekali a zalamovali nad ňou

rukami. Keď Baro vošiel do

chatrče, hneď vedel, čo má urobiť. Pritisol si husle na srdce a vyslovil želanie, aby sa

Cikni uzdravila.

 

 

 

 

V tej

chvíli sa

starenke

otvorili oči a ona

pred sebou uvidela

Å ejinku

a neznámeho

mládenca.

Veľmi

sa potešila. Vstala

z postele a začali sa

radostne

objímať. Ej, bolo že to radosti v osade! Tri dni a tri noci Baro hral na husliach a Rómovia sa veselili.

Ale Barovi sa bolo treba domov poberať. Šejinka ho vyprevádzala so slzami v očiach, aj mládencovi bolo ťažko na srdci. Keď sa dievčina chcela vrátiť, Baro ju poprosil: „Šejinka, staň sa mojou ženou! Lebo ak ťa stratím, moje husle už nikdy nezahrajú veselú pieseň! Budú iba žalostne plakať a ľudia žiaľ nemajú radi...“

Šejinka nežne objala Bara a šepla: „Baro môj, keby si ma opustil, smútok by mi srdce odtrhol!“

A tak sa mladí odobrali do Barovej osady, kde ich privítali rodičia, bratia, sestry a široké príbuzenstvo. Aj tam Baro vyhrával na svojich husličkách, Rómov zabával a tešil. Barovo majstrovstvo sa preslávilo v celej krajine. Chýr o jeho muzikantskom umení sa šíril od mesta k mestu, vyhrával na grófskych dvoroch a počúval ho aj sám panovník, keď ho smútok kváril. Barovi potomkovia, slávni rómski primáši, aj dnes svojou hudbou liečia duše ľudí a vlievajú do nich večnú mladosť...

Z knihy Rómske rozprávky (Romane paramisa)

ROZPRÁVKA PARODIZUJÚCA FOLKLÓRNY MODEL – bola prvým výrazným krokom v konštituovaní autorskej rozprávky, v odlíšení sa i prekonávaní od folklórnej predlohy narušením jej štruktúry, prípadne aj jej deformovaním s úmyslom ju prekonať a poprieť.

O ZÁHADNOM VAJCI

Krista Bendová

En ten týnus drakulínus, mínus bínus kočinčínus, hudrus mudrus riekus Nílus, hamus ňamus krokodílus, fámus dámus Osmijánus

- rozprávok je osem a ty, prvá, poď sem!

Teda žil raz istý bohatý obchodník, takzvaný vajcový kráľ a obchodoval po celom svete pomocou vtáctva kuracieho pôvodu. Okrem nekonečna sliepočiek mal ten bohatý obchodník aj tri dcéry. Raz poobede buchol o stôl striebornou lyžicou a vraví:

54

„Príbuzné moje dcéry! Odchádzam na služobnú cestu okolo sveta. Samozrejme, že vám prinesiem nejaké vzácne dary. Povedzte, čo by ste si želali.“

Najstaršia dcéra, Orpingtónia, prvá predstúpila pred otecka a vraví: „Prines mi, otec, takú hrudu zlata ako husacie vajce!“

„No!“ zamosúril sa obchodník. „Je to síce ako od konkurencie, ale pokúsim

sa.“

Potom predstúpila dcéra druhá, Lenghornica, a šepla:

„Mne prines, otec môj dobrotivý, taký briliant ako vajce kačacie.“

„Ej, kohútik jarabý!“ vykríkol prekvapený otec. „Toto tiež nepatrí do mojich slepačích odborov, ale aby si nepovedala, pohľadám tú drahocennosť. A čo ty, najmladšie moje motovidlo?“ prihovoril sa obchodník tretej dcére.

„Otecko milý,“ povedala skromne najmladšia dcéra Pipinka.

„Šťastná budem, ak sa ty bez moru slepačieho domov vrátiš. Ale keď to nasilu musí byť – teda prines mi prvé vajíčko, o ktoré sa náhodou potkneš na svojej devízovej bezvízovej púti!“

Otecko sa trocha zamračil:

„Počuj, dcéra Pipinka, to mi pripomína jednu rozprávku. Neviem presne ktorú, ale mám z toho strach. No keď som tvojim sestrám prisľúbil, sľubujem aj tebe. Vynasnažím sa priniesť také vajce.“

Odcestoval obchodník, po celom svete vandroval, dobré obchody dohováral a po roku sa vracia domov. V jednom vrecku – kusisko zlata, v druhom briliantisko. A práve, keď kráčal v Afrike popri rieke Níl – pác! – rozplesol sa po celej svojej zemepisnej dĺžke. Potkol sa o čosi. Vstal, pozrel, čo mu to skoro palec odrazilo a – oj, maxipipigril! – na zemi leží vajčisko ako hlavisko.

Zodvihol obchodník vajce, potešil sa, že aj najmladšej dcére prianie vyplní, a veselo kráčal domov.

Dcéry už čakajú, radostne ho vítajú. Keď uvidia dary, prepukne taký jasot, až solídny dom podskakuje. Najväčšmi sa teší dcéra Pipinka, lebo také veľké vajko ani v cukrárni nevidela, nieto od živej sliepočky.

„Čuj, otecko predobrý,“ švitorí to skromné dievčatko. „Dáme vajko pod kvočku, vysedí nám cudzokrajné kuriatko.“

„Kdeže vezmeš kvočku takej veľkosti, dcéra nerozumná!“ vraví obchodník. „Urob z vajca radšej praženicu, celá rodina bude sýta.“

„Najmladšia sklopí oči, a hneď aj slzy žiaľne vyroní.

„No-no!“ zľakne sa obchodný otec. „Kvočka by vajce nezakryla, ale kúpim ti elektrickú liaheň. Len už odvodni oči svoje, dcéra, a nejač!“

Na druhý deň priviezli teda liaheň, položili do nej vajce, primeranú africkú teplotu mu naštelovali. Utekali dni, bežali aj týždne. Každý netrpezlivo čaká, čo z toho supervajka vylezie. Iba tu jednej načisto temnej noci, odrazu vajce – puk! Puklo. Všetko vyskočilo, beží k liahni. Rozospatý obchodník otvorí liaheň a tu – ham! Cvik! Cvik! – akási ozúbkovaná tlama zahryzla mu do manžetovej gombičky.

Pomóc! Rata! Šarkan!“ kričí obchodník a uteká kade ľahšie, aj keď ťažšie. Pretože z liahne sa naozaj cerí – dračia papuľa. Čeľusťami klepoce, zrejme sa jej potravy žiada. A keď tu niet nijakej princeznej, istotne sa uspokojí aj s obchodníckou dcérou. Alebo aj s obchodníkom.

Do rána vedelo pol sveta, že u obchodníkov sa vyliahol hrozný drak. Obchodník bol už dávno za horami, dve dcéry – Orpingtónia a Lenghornia – za dolnými dolami. V dome ostala a celkom blízko pri liahni zastala najmladšia obchodnícka dcéra – Pipinka. Na dračiatko hľadí, škaredej papuľky si nevšíma, ale naopak, vidí, že tomu novoliahnencovi sa lejú z okolikov slzy ako päste.

55

„Čo je ti, šarkanko, prečo plačeš?“ pýta sa dobrá Pipinka a pohladká zubaté nebezpečenstvo po rozume.

„Oj, plačem ja, plačem,“ bedáka to škaredé. „Krokodílie slzy roním a budem roniť, lebo som krokodíl africký, od rodného Nílu sem prinesený, syn krokodíla Hama a mamky Hamky!“

„Ó!“ zaplakala aj Pipinka, pretože si len teraz všimla pečiatku na vajcovej škrupine: „Syn Hama a Hamky, trieda A.“

„Ó,“ povedala. „Veď som ja príčina strašného nešťastia, lebo sa tu počestný krokodíl musel narodiť v slepačej hydinárni!“

A že bola tá Pipinka naozaj zo všetkých najlepšia, utekala do prvého obchodu, kúpila za všetky nasporené peniaze knižku „Naše krokodílčiatko“ – a podľa všetkých predpisov to mláďa kŕmila aj vychovávala. Keď trocha podrástlo, povedala mu:

„Teraz ťa zaveziem domov k rodičom.“

A čo vám ešte povedať? Nuž iba to, že ešte nijaké krokodíly nevyronili toľko sĺz ako otec Ham a mamka Hamka, keď zbadali živého, ba aj vyumývaného syna.

Hneď ho namočili do nílskej vody a slávnostne ho nazvali Pipinko. Isto si domyslíte, prečo mu dali také meno – u krokodílov nezvyčajné – meno.

A dobrá dcéra Pipinka? Tá je už dávno doma. Skromná ako vždy. Jediné, čo akosi až nepasuje k tej skromnosti, je kabelka z najdrahšej a najpravejšej krokodílej kože – dar vďačných rodičov. Keď teda stretnete na ulici milú dievčinku s krokodílou taštičkou, môžete vedieť, že je to ona. Tá, ktorá zachránila strašné škaredé mláďatko, ktorého sa všetci báli ako draka a ktoré sa volalo – Pipino Ham.

En ten týnus drakulínus, hamus ňamus krokodílus, hudrus mudrus riekus Nílus, elce pelce draus,

rozprávka je aus!

Z knihy Osmijanko rozpráva 8 x 8 = 64 nových rozprávok

ANIMOVANÁ ZVIERACIA ROZPRÁVKA - založená na paralelnosti dvoch plánov: animovaného a ľudského, v ktorej zvieratá predstavujú masky, za ktorými sa skrývajú ľudia, ľudské problémy, city, vzťahy. V nej však konanie postáv so zvieracou maskou zväčša neprekračuje okruh „kompetentnosti“ prislúchajúcej danému zvieraťu, jeho zmysel má však ľudskú motiváciu. Je to typ rozprávky, ktorá ma spoločné znaky s bájkou, ale líši sa od nej rozvinutejším sujetom, uplatňovaním postupov príznačných aj pre magickú rozprávku, hoci často v zredukovanej, obrátenej alebo sparodizovanej humornej podobe, pričom záväzne nevyúsťuje do poučenia.

ŽELEZNIČIARI SÚ DOBRÍ ĽUDIA,

ALE NEMAJÚ DOBRÝ VLAK PRE KOZLIATKA

Jozef Cíger-Hronský

Išli kozliatka na stanicu, ale nevybrali sa len tak naprázdno, batôžtek im nechýbal, ani kufor nemali prázdny, a aby sa im dobre cestovalo, kúpili si aj noviny.

56

-Len kto ich bude čítať, keď sa noviny ťažko čítajú? – starostilo sa Všadekapusta, lebo sa v škole neprizeralo veľmi na litery.

-To je ľahká vec, - ozvalo sa Všadebrada, - veď sme videli u záhradníka, že keď nevedel čítať, tak si založil okuliare. Všadejama i tak nevidí pod nohy, nuž kúpime mu okuliare a potom nám prečíta, čo len budeme chcieť.

Čo povedali, to vykonali, okuliare kúpili, a keď si ich Všadejama zavesilo na nos, hneď sa ho spýtali:

-Či už vieš čítať, alebo nie?

Všadejama sa nechcelo dať zahanbiť, i hrdé bolo, že má okuliare, nuž na všetko

prisvedčilo a čítalo, čo vedelo, a že im o tom porozpráva, keď budú mať čas.

Lenže teraz času nebolo, lebo sa kozliatka museli na ľudí dívať, a keď sa dobre vydívali, zbadali, že všetci cestujúci chodia k akémusi malému oblôčiku, do oblôčika kukajú, čosi si povrávajú.

A to bolo pri tom oblôčiku, kde bolo vypísané: OSOBNÁ POKLADNICA

Zvedavé boli kozliatka, čo sa to pri oblôčiku robí, i rozkázali Všadejame, aby si založilo okuliare a prečítalo nápis, ako sa patrí.

Všadejama chcelo sa vyhovoriť na tmu, že nie je dobre vidieť, ale bol jasný deň, tak sa vyhovárať nedalo a muselo čítať:

-O–o–os, o–so–so–ba, p–p–p–o–l–l–ls –lakanica, osoba poľakanica...

-Čože? – čudovali sa kozliatka.

-Veď vám hovorím, že je to osoba nejaká poľakaná a ľudia ju chodia obzerať.

-Keď chodia ľudia, tak musíme aj my! – vykríkli kozliatka, a keďže nebolo pri oblôčiku práve nikoho, vyskočili a chytro sa postavili pod oblôčik staničného pokladníka.

Pokladník iba počul, že si niekto zastal pri oblôčiku, aj sa prihol, aby lepšie videl,

kto si to chce kúpiť lístok; ale keď vopchal hlavu do oblôčika, hneď vyvalil oči, veľmi sa poľakal, lebo čo videl, to videl, koziu bradu tu ešte nevidel, a myslel si, že je to sám čert s okuliarmi.

Ikričal, ako mu len hrdlo stačilo:

-Máta, rata! Máta rata!...

Prizerali sa kozliatka a Všadejama len tak rástlo od hrdosti a hneď sa i spytovalo:

-Povedzte, či viem dobre čítať, alebo nie. Či je to naozaj osoba poľakaná, alebo nie?

Kozliatka uznali, trochu závideli, ale veľmi závidieť nestačili, lebo prišiel vlak a do vlaku sa musí chytro nastupovať.

Z knihy Tri múdre kozliatka

BIOLOGICKÁ ROZPRÁVKA – variabilná forma animovanej rozprávky, v ktorej je vzťah biologického a ľudského vyriešený v prospech prvého plánu, zaujímajúceho dominantné postavenie. Animovano-biologický plán rozprávky je nositeľom istého súboru informácií racionálnej, vecnej povahy, zastupuje náučnú stránku rozprávky. Pohybuje sa vo sfére zvoleného biologického okruhu a usiluje sa podať o ňom čo najviac správ. Ľudský plán tu plní úlohu ako v animovanej rozprávke – prepožičiava zvieracím postavám niektoré ľudské vlastnosti, ktoré umožňujú komunikáciu – predovšetkým reč, gestá, návyky a situácie. Ľudské je tu iba médiom na sprostredkovanie biologického.

57

JEŽKOVCI

Martin Hranko

... Rodina Ježkovcov s ustrnutím počúvala zavýjanie Brnča. Ježko vedel, že je Furko v nebezpečenstve, ale dôveroval v jeho múdrosť. Len nech sa nerozvinie, zachráni sa. Veď Brnča omrzí, keď si laby popichá.

Keď sa Brnčov štekot blížil ku skale, ich nádej rástla. A nesklamali sa. Furko celý spotený, ale úplne zdravý, sa vopchal pod skalu. Ježková ani nevedela, čo má od radosti robiť. Furko bol síce lapaj, jednak jej bol milý.

Nemali sa kedy radovať. Sotva si uvedomili, že sa Furko zdravý vrátil, už sa pod skalu tlačila laba Brnčova.

„Len ho nechajte, veď ho to omrzí!“ upokojuje ich Ježko a prikrýva sa machom.

Ale Brnčo bol dnes vo zvláštnej nálade. Vopchal svoj pysk do diery, a keď pocítil odtiaľ silný zápach ježkoviny, dal sa do zúrivého kutania. Skaly a hlina len tak lietali okolo neho. Vchod do diery Ježkovcov natoľko rozšíril, že sa i Ježko utiahol do kúta, aby ho Brnčova laba nazasiahla.

Furko sa rozhodol na rázny čin. Nepýtal sa nikoho, vliezol do rozšíreného otvoru a vystrčil do diery chrbát. Keď Brnčo zavoňal ježka, dal sa do zúrivého štekotu, ale keď si laby popichal na chrbte Furkovom, jeho výbojnosť prestávala. Skúsil ešte niekoľko ráz vopchať laby pod skalu, ale keď zakaždým ich vytiahol zakrvavené, so zlostným štekotom odbehol na salaš.

Keď už pred dierou nebolo nebezpečenstva, Furko sa vystrel a začal váľať po diere kotrmelce. Murko sa medzitým učupil v najodľahlejšom kútiku a triasol sa pred Brnčom, o ktorom mu Ježková hovorila strašné veci.

I Ježková sa rozveselila a hneď utekala do komory a priniesla celých dvoch chrústov, aby sa po nebezpečenstve pohostili.

Ešte skoro ani nezačali, keď sa pri vchode ktosi hlásil. Všetci obrátili nošteky ku vchodu.

Nemuseli sa obávať. Prišiel Krtko a žaloval sa na zimu.

„Zima, zima! A bude bieda!“ hlásil Krtko a rozhrňoval pred sebou rypáčikom

lístie.

I Ježko sa obrátil v machu, keď počul krtkov hlas.

„Bude bieda. Veľká bieda. Červiaky sa hlboko zahrabúvajú a to znamená veľkú biedu. Ja to poznám!“ pokračoval Krtko.

„Iste ste si niečo naodkladali aj vy na zimu,“ nadhodila Ježková. „Naodkladal, naodkladal, ba veru naodkladal. Pod šípom, kde Ušiak spáva,

mám v komôrke dosť. Len keby ľudia neprišli a nezaváľali mi cestičky. Ľudia sú zlí,“ odpovedal Krtko.

„Áno, ľudia sú zlí a veľmi zlí. Nechcú poznať toho, kto im pomáha. Oni majú plné ústa lásky k blížnemu a od samej lásky sa skoro požerú. Ja to viem. Počúval som raz koscov na lúke,“ hovorí Ježko, posunúc sa bližšie ku Krtkovi.

„I ja som počul. Povedala mi to Pche. Ľudia vraj majú toľko písaných zákonov, že ich ani nepoznajú. A pritom vraj každý obchádza a vysvetľuje zákon tak, ako sa mu to hodí,“ dokladá Ježková.

„A aké sú to obludy, tí ľudia?“ spytuje sa Furko. „Ja som ešte takého tvora nevidel.“

„Buď šťastný,“ vysvetľuje Ježko, „že si ho ešte nevidel. To je vraj koruna tvorstva, ako si oni pyšne hovoria, ale ani dravec z kružín je nie taký sebecký ako niektorý človek.“

58

„To sú nejaké divné zvieratá!“ hovorí Furko. „Ba veru divné a veľmi divné.“

Po tomto si Krtko zhlboka vzdychol a pošimral si fúziky. Ustal od dlhého rozhovoru. Pani Ježková mu priniesla celú hlavu z chrobáčika-medvedíka, a on sa pustil s chuťou do hostiny. Potom mu ponúkla, aby spával u nich, až budú veľké mrazy, čo Krtko s veľkým poďakovaním prijal.

Z knihy Ježkovci

SYMBOLICKÁ ROZPRÁVKA – myšlienkovou obsažnosťou a ľudským posolstvom predstavuje najvyšší typ autorskej rozprávky. V jej jadre sú ľudské problémy, ktoré na seba berú podobu prírodného, vecného a materiálneho. Prekračuje hranice, pred ktorými sa zastavuje animovaná a biologická rozprávka. Paralelnosť, analogickosť s ľudským je v symbolickej rozprávke zrejmá už od začiatku, predstavuje jej vyšší, druhý plán, na ktorom príbeh nachádza svoje riešenie, svoj ľudský zmysel.

ZÁKAZ STAVANIA SNEHULIAKOV

Ján Uličiansky

Voľakedy dávno bolo v niektorých mestách tak málo miesta, že sa do nich v zime nemohol nasťahovať ani jeden snehuliak. Všade boli nápisy:

ZÁKAZ STAVANIA SNEHULIAKOV!

Zima v tých mestách nestála za nič... padal na ne špinavý sivý sneh a po snehovej bielobe nebolo ani chýru.

Mestským deťom bolo ľúto za snehom. Občas vybehli za mesto a hrali sa tam zimné hry. Sneh však bol všade taký istý. Nikde nebol čistý. No a z toho snehu si deti stavali snehuliakov, zafúľaných sivuliakov. Čo iné mohli robiť? Hrať sa treba, i keď niet čistého snehu ...

Jedného dňa sa začali snehuliaci strácať. „Nemohli sa roztopiť, veď je mráz!“

„Niekto nám ich chodí búrať! Mali by sme to zahlásiť na nejakom úrade!“ radili sa deti.

A na druhý deň zas! Postavili snehuliakov – a v noci všetci záhadne zmizli bez stopy ...

„Kam sa mohli vypariť?“

„Zlodejov, zločiny a záhady môžu vypátrať iba detektívi!“ poradil ktosi deťom. Tak sa obrátili na jedného skromného detektíva, ktorý býval v meste.

„Čo vám treba vypátrať?“ opýtal sa detektív.

„Tratia sa nám snehuliaci ... Niekto nám ich kradne... A sú to naši kamaráti

...! Keď sa už ani s nimi nemôžeme hrať, potom je všetko na figu!“ sťažovali sa deti. „Ujmem sa toho prípadu!“ súhlasil detektív a hneď sa pustil do pátrania. Najskôr si nechal opísať tie zmiznuté osoby.

„Snehuliaci – to sú snehové gule ... Starý hrniec! No a tiež metla ... Nosy sú z mrkvy!“ prekrikovali sa deti.

Detektív si opis starostlivo zapísal do notesa. Potom podľa opisu zhotovil obrázok, ktorý sa mal podobať na nezvestných snehuliakov.

„Vyzerali asi takto?“

Deti sa išli pučiť od smiechu.

59

Potom začal detektív snoriť po meste. Zastavoval ľudí, ukazoval im snehuliaka v notese a pýtal sa ich:

„Nevideli ste niekedy túto osobu?“

Ľudia si mysleli, že mu preskočilo... Ale detektív sa nenechal znechutiť. Po nejakom čase mal v notese zapísané tieto výpovede:

„Videl som na oblohe lietajúci starý hrniec. Bol som to zahlásiť. Ale úrady mi oznámili, že staré hrnce lietať nemôžu. Existujú vraj iba lietajúce taniere! Tak teraz neviem ...“

Druhá výpoveď:

„Videla som v oblakoch lietajúcu metlu, ale potom som si povedala, že to nemôže byť pravda. Metly lietajú iba v rozprávkach! Alebo nie?

Detektív vypočúval aj jednu starú babku, ktorá vraj videla na nebi lietajúce

mrky!

„Staré hrnce... metly... mrky...“ opakoval si detektív v duchu. „To bude nejako spolu súvisieť!“

Jedného dňa si detektív povedal:

„Ničiteľov snehuliakov musím chytiť pri čine!“

Zvolal deti za mesto a zo zvyškov špinavého snehu postavili snehuliakov. Vyzerali naozaj úboho! Deti sa večer vrátili domov a detektív ostal pri snehuliakoch na stráži.

Bola mrazivá noc. Detektív čakal. Čakal.

ÄŒakal.

Zíval a oči sa mu zatvárali. Nič sa nedialo.

Už-už zaspával, keď sa mu zrazu zazdalo, že sa snehuliaci hýbu! Zatajil dych

...!

Snehuliaci začali skákať, odrážali sa od zeme, akoby to boli veľké snehové lopty. Potom vzlietli k oblohe a stratili sa v mrakoch. Zmizli... Vyparili sa...!

Detektív bol ako omráčený.

Rýchlo sa však spamätal a utekal za nimi. „Stojte! Stojte! V mene zákona!“

Našťastie si všimol, že jeden veľmi nešikovne postavený snehuliačik sa nie a nie odraziť od zeme! Priskočil k nemu a chytil ho oboma rukami za uši. Za uši starého hrnca, čo mal na hlave.

„Už mi neujdeš!“ kričal detektív. „Au! To bolí...“ zastonal snehuliačik. „Kam si chcel zmiznúť?“

„Hovorte, prosím, tichšie!“

Detektív stíšil hlas, no ďalej držal snehuliačika za uši. „Nepustím ťa, kým neprezradíš, kam si chcel odletieť!“ A zafúľaný snehuliačik povedal:

„Tam, kde je čistý vzduch. Tam, kde nie je špina. Je to vaša vina, že už nie sme bieli. Máte, čo ste chceli...!

Detektív stíchol.

Vedel, že snehuliak hovorí pravdu. Veď sám najlepšie poznal všetku špinu miest. Priateľsky potľapkal snehuliaka po hrnci, napravil mu mrkvu v nose a usmial sa na neho:

„Leť, kamarát, a maj sa dobre!“

60

A tak na lúke za mestom nestál ani jeden zafúľaný snehuliak. Iba detektív, naobliekaný ako cibuľa, tam čakal na deti.

„Kde sú naši snehuliaci?“ pýtali sa ráno.

„Odleteli do čistých krajín ako sťahovaví vtáci na juh...“ Deti mlčali.

Mlčali?

Mlčali, ale nie dlho!

O nejaký čas sa na bránach, múroch a plotoch začali objavovať nápisy a kresby: CHCEME BIELY SNEH!

CHCEME ČISTÝ VZDUCH! VRÁŤTE SA K NÁM SNEHULIACI!

Biela krieda kreslila na brány bielych snehuliakov.

Náš skromný detektív mal potom ďalší prípad. Úrady mu nariadili vypátrať, kto tak kričí bielou kriedou, že chce biely sneh. On to však vedel veľmi dobre. Mal v tom prsty. Celé biele od kriedy...

Odvtedy sa mestá zbavili dymu a špinavých sivých mrakov. Veď – čo by človek neurobil pre deti a snehuliakov?!

Z knihy Snehuliacke ostrovy

NONSENSOVÁ ROZPRÁVKA – osobitná forma parodickej rozprávky. Nonsens (nezmysel) je organizujúci princíp, neznamená ľubovôľu a improvizáciu, ale podriaďuje sa určitej logike. Sleduje v podstate racionálny cieľ a chce prevrátením všetkých vzťahov a ustálených poriadkov prispieť k ich hlbšiemu poznaniu.

V TESNEJ ROZPRÁVKE

Mária Ďuríčková

Tesná rozprávka bola taká tesná, že v nej mohol bývať len jeden slon a jeden mravček.

Slon býval vo veľkej chalupe a mal v nej strašný neporiadok. Upratoval síce každú sobotu, ale už v nedeľu ráno mal zasa všetko rozhádzané, takže to vyzeralo, akoby neupratoval nikdy. Často si v tom neporiadku nevedel niečo nájsť, tak potom šiel k mravčekovi a tam to potiahol.

Mravček býval v domčúriku malom ako lieskovec, ale všetko v ňom bolo na svojom mieste. Slonovi sa u mravčeka tak páčilo, že každý deň k nemu zaskočil. Prišiel ráno a večer už odchádzal.

Raz si slon nevedel nájsť topánky. Vlastne jednu našiel v koši na smeti, ale ostatné tri akoby sa hrali na schovávačku. Slon sa teda vybral na návštevu bosý. Mravček chytro šiel urobiť čaj, aby jeho priateľ nedostal nádchu, lebo slonia nádcha je taká veľká, že by sa do Tesnej rozprávky ani nevmestila.

Kým sa čaj varil, objavil slon mravčekove topánky. Bolo ich šesť a stáli v rade, ani čo by sa chystali podať hlásenie. Slon sa chytro obul a schoval nohy pod seba. Potom popíjal čaj a rozprávali si vtipy. Po obede sa rozhodli, že sa pôjdu prejsť po tesnej rozprávke. Mravček sa šiel obuť, a tu pri stene len dve topánky.

61

„To je už priveľa!“ nasrdil sa. „Pred týždňom zmizli trenírky, včera tričko, a dneska už aj topánky!“ Pozrel s podozrením na slona.

Slon si vtiahol nohy pod brucho, ale mravček predsa len zazrel jednu svoju topánku. Ej, spustil ten krik!

„Ty kradoš, ty zlodej, už aj mi vráť moje veci! Keby si si pýtal, nepoviem! Ale kradnúť! Že sa nehanbíš! Mal by som ťa zdrať ako mača!“

Slon len tak uši stuľoval, čo sa bál, že mu mravček naozaj priloží. Pekne- krásne musel topánky vyzuť a zobliecť aj mravčekovo tričko a trenírky.

Potom sa obaja pobrali do slonovej chalupy hľadať jeho topánky, aby mohli ísť na tú prechádzku.

Jednu topánku našli v koši na smeti, druhú v kúte pod hŕbou nohavíc a tričiek, tretiu v posteli pod paplónom, ale štvrtú... Štvrtú vôbec nenašli.

Mravčeka to tak rozčúlilo, že znova spustil krik. Prenáramný krik, že sa slon až tak triasol.

A práve vtedy zaklopal ktosi na dvere a vstúpil dnu Pipapendi-Goroš so Žofkou.

„Čo sa robí, priatelia? Prečo je tu taký krik?“

„Topánku stratil tento usmrkanec, a teraz nemôžeme ísť na prechádzku,“ pajedil sa mravček.

Žofka a Pipapendi-Goroš sa rozhliadli po izbe, prekročili hŕbu špinavého riadu aj kopu obrázkových časopisov – a . . .

„Aha, tu je!“ zvolala Žofka.

Topánka sedela hlboko vo váze, iba opätok jej trčal.

Zahanbený slon chcel hosťom ponúknuť kávu, no našiel iba jednu šálku a pol kocky cukru. Tak to nechal, len čosi zašemotil, asi poďakovanie.

Pipapendi-Goroš a Žofka nasadli znova do vozíka a pobrali sa ďalej. „Vieš, že by som si naozaj zajedla?“ riekla Žofka.

„Vydrž ešte chvíľu. Pozri, vchádzame do Dlhej rozprávky. Oršuľa Boršuľa nás iste počastuje, ak len nebude na dajakej ježibabskej schôdzke.“

„Vari je ona ježibaba?“ preľakla sa Žofka.

„Veľmi talentovaná ježibaba. Aj nebezpečná, keď sa nazlostí. Ale má dobrého muža, tak sa neboj.“

Z knihy Jasietka

ROZPRÁVANKA – miniatúrny žáner detskej epiky, ktorý najbezprostrednejšie odráža detskú skúsenosť. Obyčajne zaznamenáva jedinú životnú situáciu postavy, v ktorej sa prejaví istá stránka predmetnej skutočnosti alebo detského charakteru. Sujetovo vyjadruje stretnutie dieťaťa s novými, jemu ešte neznámymi javmi, alebo zaraďovanie už známych skutočností do nových súvislostí (Stanislavová, 1995, s. 57

– 58).

JAHNIATKO V BATOHU

Mária Ďuríčková

„Horný sused ide do mesta a na chrbte nesie batoh. Z batoha trčí hlava a kopýtka.

-ÄŒo to nesiete, ujo? Spytuje sa Janko.

62

-A či nevidíš? Jahniatko, odpovedá sused.

-A prečo v batohu?

-Bolo u pána doktora.

-Lebo kašle?

-Nekašle, ale mu nechutí jesť.

-A čo mu dal pán doktor?

-Pichol mu injekciu.

Janko pozrel zblízka na jahniatko a potom začal čosi loviť vo vrecku:

-Tu máš lentilku, vystrel k jahniatku ruku. – Zato, že si neplakalo.“

Z knihy Jahniatko v batohu

POVIEDKA – epický žáner malého alebo stredného rozsahu, ktorý nemá presne vyhranené vlastnosti. Obyčajne spracúva iba jednu udalosť a má len jednu zápletku. V porovnaní s novelou sa vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napätia. V poviedke sa vyskytujú aj opisné časti, ktoré môžu mať retardačnú funkciu a slúžia na spomalenie deja. Poviedka má vyhranené postavy a ich charaktery sa nemenia. V rámci deja plní významnú funkciu rozprávač, neraz podávajúci dej v 1. osobe čiže ja-rozprávanie.

FUJAVICA

Klára Jarunková

- Hurá, - skríkol som, keď som sa ráno zobudil a videl som z okna fujavicu. Potom som vybral z klietky kanárika a zatvoril som ho medzi oblok, aby tiež videl, že nič nevidno.

On myslel, že je na okne plachta, a hneď zaspal, lebo mu na noc zakrývame

klietku.

Keď sme šli do školy, chytili sme s Mišom jedného tretiaka a pomocou neho sme merali záveje, aké sú hlboké. Iba z jedného mu trčali baganče. Najväčší závej bol pri školskom plote, ale ten sme neodmerali, lebo išiel pán učiteľ a tretiak strašne reval. Začali sme ho oprašovať a pán učiteľ nás pochválil, že sa staráme o mladších spolužiakov. Potom cengalo, tak sme sa pobrali do triedy.

Keď sme šli zo školy, dievčatá sa báli a začali utekať. Ale my sme stáli vo dvoch radoch a ani jedna neutiekla. To bola vojna! Gule len tak frčali a dievčatá padali do závejov, aj niektorí prváci. Mišo našiel lopatu, čo má školník v kotolni. Povedal, že on je atómový delostrelec, a stal si k najväčšiemu záveju, aby mal dosť materiálu. Potom išiel okolo pán poštár a Mišo naň nasypal za lopatu snehu, až mu odletela poštárska čiapka. Mne sa to už nepáčilo, tak som sa radšej skryl za roh. Keď už boli všetci porazení, začali sme sa guľovať my, ale Mišo bol veliteľ a vydal rozkaz, že nebudeme strieľať do vlastných radov. Ja som niesol lopatu na miesto činu do kotolne a pán školník povedal, že si ma pamätá.

Na druhý deň ráno čítali do školského rozhlasu, že sa nesmie guľovať, lebo jedna žiačka dostala zápal pľúc a jeden tretiak ázijskú chrípku. To nemôže byť od snehu, lebo sneh je zdravý. Mišo povedal, že sa asi niečoho najedli a od toho ochoreli. A my teraz za nich nevinne trpíme a nemôžeme ani robiť hrdinské skutky.

63

Ja som povedal, aby sme sa poobede šli sánkovať alebo lyžovať, ale Mišo nechcel, že radšej bude sedieť pri peci, lebo to sú zábavky pre dievčatá, a nie šport pre chlapcov.

Potom bol otec v škole na rodičovskom združení. Keď sa vrátil, musel som vydržať veľké hrdinstvo. Ani sedieť nemôžem. Ani Mišo dnes v škole nemohol. Keď sme šli zo školy, vydal rozkaz, že až budeme môcť sedieť, pôjdeme sa v nedeľu lyžovať.

Výber z knihy Hrdinský zápisník

ROMÁN (z franc. roman, z lat. lingua romana – jazyk románsky, t. j. ľudový, oproti lingua Latina – latinčina) je žánrom veľkej epiky a najrozšírenejším žánrom súčasnej prózy. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i jazykových prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Najviac spoločných vlastností má s novelou a poviedkou. Názov označuje súbor textov s prevahou dejových zložiek, s viacerými postavami a zložitými vzťahmi medzi nimi. Jestvujú rôzne typy románov. K najfrekventovanejším románom pre mládež patrí:

DIEVČENSKÝ ROMÁN – určený dospievajúcim dievčatám. Hlavnou postavou je hrdinka, ktorá prekonáva isté životné prekážky a vyznačuje sa mravnými hodnotami. Výrazne sa orientuje na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na prostredie, v ktorom sa dievčatá najviac pohybujú (škola, rodina).

SPIEVAJÚCE DREVO HELENA

Eleonóra Gašparová

„Helena, poď večerať.“

Drevenela som, prečo nevypustím korene a nepremením sa na lipu, keď sa chcem premeniť? Lipa dáva vôňu, aj hlas je taká vôňa, môžem rozdávať hlas alebo vôňu, nie je to jedno?

Tatko sedel za stolom a hľadel do stavebného denníka. Pozdravila som, nikto neodpovedal. Mama mi dala polievku. Dvíhala som lyžicu, ale hrdlo sa zovrelo, nechcelo prijať nič. Lyžica zvonila o tanier, tatko sa ani nepohol. Socha.

Mucha liezla po stole, socha ožila a zahnala muchu. Mňa ani nezaženie, ani nepritiahne, ja som Helena, nie som ani len mucha.

„Kde je Cyro?“ mama sa usilovala o obyčajný hlas. „Neviem,“ nesnažila som sa o nič, „nemôžem jesť tú polievku.“

„Choď spať,“ povedala mama očami a ja som pomaly išla cez kuchyňu.

V tme som si pretiahla šaty cez hlavu, už ich nemôžem mať na sebe ani chvíľu, všetko je z mozoľov tej kamennej sochy.

Hodila som si perinu cez hlavu a strácala sa v hustej tme. Čo urobím, aby tá kamenná socha ožila? A musím voľačo urobiť? Začnem si písať denník, všetko tam na seba a na všetkých poviem, napíšem rozprávku o kamennej soche a premením ju na človeka, alebo napíšem báseň – alebo zomriem.

Pomaly som zanikala, prepadávala sa do hĺbky ... svietili v nej svätojánske

mušky.

Svetielka sa roztriasali, boli z nich mihotavé čiary, čo sa stalo?

64

„Helena!“ volal ktosi. „Veď sa preber, vieš, čo sa stalo?“ Svetielka zhasli.

„Vaši chalani sa pobili pred školou!“ „Vaši chalani?“

„Vaši, veď už nechráp!“ „Aha, naši?“

„Pobili sa, počúvaj! Melich ich zbalil a zajtra ich pozapisuje do triednej knihy, budú mať po chlebe.“ Cyrov hlas bol ako signál z vesmíru. Prečo je tak ďaleko? Ako dobre bolo tam, kde pre človeka svietia svätojánske mušky, sú to také usilovné chrobáčiky.

„Aj ja som sa zaplietol do bitky,“ Cyrov hlas bol už bližšie. „Bil si sa?“ Posadila som sa na posteli. „Prečo?“

„Ja presne neviem, Marek sa bil s Lajom a s jeho mančaftom.“ „Rozprávaj zrozumiteľne!“

„Vraj sa ti smiali, keď si spievala, ja neviem, ja som ich nevidel, bol som celkom vzadu,“ vysvetľoval Cyro tak chytro, že som vedela menej ako na začiatku.

„A ty si bol na slávnosti?“

„Ty si si myslela, že neprídem? Slabo ma poznáš. Keď už ideš blamovať rodinu, tak tam niekto z rodiny musí byť!“

„Ja že som blamovala rodinu!“ celkom som sa prebrala. Toto si nedám ani od Cyra, ani od nikoho. Červík, ako vŕta!

„Stála si tam zo začiatku ako poleno, krucinál, ty si bola zelená,“ Cyro bol úprimný ako kladivo. „Ale potom si sa dala do pohybu, keby si sa nebola dala, ujdem odtiaľ a dám sa vypísať zo školy, ja takú blamáž neznášam!“

Aký je citlivý, blamáž neznáša, znáša len Janu Makarovú. Úplne ma umlčal, ako si to kvalitne vymyslel.

„Tatkovi som povedal, že si d o b r e spievala, že môžeme byť v š e t c i spokojní. Aj Zubatá Marína mi gratulovala, tá to zobrala vážne.“

„Cyro, vážne si to tatkovi povedal? Cyrko.“

„Však som ti raz povedal, že sa môžeš na mňa spoľahnúť. Stačí, nie?“ Hlas mu preskakoval, Cyro mutuje, to sa človek dozvie akurát vtedy, keď počuje oveľa vážnejšie veci.

„A čo tatko? Povedal voľačo?“ Ani som nevedela, čo chcem vedieť skôr. „Však ho poznáš, sedel ako zarazený. Škoda, že ťa nepočul, mal ťa počuť, aj

mama,“ hovoril Cyro úprimne. Aj on chápal, že sa voľačo v tomto prípade pobabralo. Je strašne ťažké urobiť všetko, čo sa má urobiť, môžeš to pochopiť, Cyro? „Také ticho je u nás, že sa mi to nezdá,“ znepokojil sa a otočil ta, kde je

kuchyňa. „Ale keď ma Meliško zapíše do triednej knihy, to bude horšie.“ V tme sa mu slabo belela hlava, začalo ho to skladať.

„Cyro, ja to vezmem na seba, pôjdem za Melichom,“ chcela som rozohnať Cyrovu skleslosť, „ja mu všetko poviem. Smiali sa mi, to je pravda, ty za nič nemôžeš, nemali sa smiať, chápeš, nebola by som porobila na začiatku také zmätky.“

„Hlúposť, nepôjdeš za Melichom, bola tam aj Simona, videl som ten slávny rad, ako tam sedeli, tá to Meliškovi prekrúti, ako sama bude chcieť, nechaj to všetko na mňa,“ rozhodoval o sebe aj o mne.

„Marek sa na to tiež vykašle,“ povedal a netušil, ako som čakala, kedy začne o Markovi bližšie. „Nebude nič nikomu vysvetľovať. Páni, teraz mi to zaplo, veď on sa bil pre teba! Ja som slon! A čo máte spolu, ešte ti skladá tie veršíky?“

„Nemôžem za to, že je ťuknutý!“ zarazila som Cyrov vodopád, zašiel trochu ďaleko.

65

„Zajtra to bude vedieť celá škola, to bude sláva,“ jedoval sa Cyro. „Ja som sa bil najskôr na Lajovej strane, potom som prešiel na Markovu, lebo bol sám, stále neviem, ako som sa do toho dostal. Ale zaručene majú v tom prsty vaše baby, Anežka čakala za školou Marka, mala si počuť, ako zreval, zmizni beštia, a zmizla. Ukladal tých vašich chalanov ako polená, ten má silu, zabije aj medveďa.“

Uzol sa rozmotával, bola v tom Anežka, vysmievala sa zo mňa, nemohla premôcť závisť. Posiela Markovi lístky a podpisuje sa tajomná Marylin, tá je taká beznádejná, až to bolí. Poštvala Marka a Marek sa rytiersky bil, on neskočí pre mňa z najvyššej skaly, bije sa pred školou, aby mal obecenstvo, bije sa sám proti všetkým. Aj to je sólo pre Helenu, keď sa bije pre ňu niekto s á m.

Cyro sa pridal, odpustil mi tie národné piesne, bil sa za česť svojej sestry!

Dajte mi plachtu, lebo idem plakať,

vyplačem všetky slzy,

urobí sa potok, príde

k Markovi a schladí mu rytierske čelo.

 

 

„Marek mi kázal, aby som ti

voľačo povedal, bol z

toho celý scvoknutý,

nakoniec to všetko bola hlúposť, no nech sa smejú,“ Cyrovi dochádzalo, ako sa dal strhnúť, bolo mu to ľúto. Aj mne bolo ľúto, nič, len ľúto.

Úryvok z knihy Spievajúce drevo Helena

DOBRODRUŽNO-CESTOPISNÝ ROMÁN – vyznačuje sa príbehovosťou, dramatickosťou a opisom autorových zážitkov, postrehov z cudzích krajín. Dej je budovaný na časovom slede a dielo má obyčajne svojho ústredného hrdinu. Poetika románu dobrodružno-cestopisnej literatúry sa vyznačuje týmito vlastnosťami:

-dôraz sa kladie na dramaticky ladený dej,

-príbeh nie je hlbšie psychologicky motivovaný a nebýva zaradený do zložitejšieho spoločenského rámca,

-prostredie, kde sa dej odohráva, je obyčajne mimo dosahu príjemcu a má vlastnosti rozprávky (napr. čierno-biele charaktery),

-hrdina vyniká vlastnosťami, ktoré sú zveličené (hyperbola) a zredukované na základné povahové vlastnosti,

-dej má svoju gradáciu a nespomaľujú ho vsunuté lyrické opisy.

Román dobrodružno-cestopisnej

literatúry

poskytuje príjemcovi poznatky

z rozličných oblastí

prírodných,

zemepisných

a spoločenských javov a má

poznávaciu hodnotu.

 

 

 

PRÍHODY V DIVOČINE

Ľudo Ondrejov

Prebral som sa na zlovestný škrek mladého šimpanza, ktorý strážil pred chatrčou. A zistil som, že je podvečer, že ma strašne štípu moskyty, že bude naozaj zázrak, ak mi nezaštepia najprudšiu tropickú maláriu. Hneď som aj užil dva prášky chinínu a prežrel som zo sedem glgov ricínového oleja, aby som sa ako-tak chránil proti planej tropickej chorobe.

Všade panovalo ťažké a strašné ticho. Úplné bezvetrie. Akoby sa blížila nejaká pohroma. I také tušenie ma tiesnilo na duši.

Dreva pred chatrčou som mal dosť i na dve noci, rozložil som teda ohne. Ohne horeli. Opica vydávala tlmené poplašené zvuky, ustarostená pozerala na

mňa a ťahala sa do chatrče. Nevedel som, čo to má znamenať.

66

Okolo polnoci zrazu zahrmelo, zablýskalo sa desiatkami ohnivých bičov.

Či by sa azda malo splniť proroctvo nášho Makutu, ktorý nás bol ešte v stepi upozornil na mravce, že si podopierajú mravenisko drievkami proti lejaku?

Proroctvo sa splnilo, a to náležite! Krhly vody sa spustili na nás z čiernych oblakov. Ohne zasyčali a zhasli. Iba malý ohník v chatrči dymil a svietil. Hromy bubnovali a blesky šľahali nepretržite, noc sa mihotala oslepujúcim svetlom. Trvalo to

– možno – hodinu, možno dve hodiny, možno i viac...

V chatrči nás po členky podliala voda, zahasila malý ohník, zostali sme v tme, pretínanej bleskmi. Ešte šťastie, že som včas chytil pušku do hrsti a vyšiel von z chatrče, pod holé nebo, do vodopádu afrického dažďa, aby sa mi podmytá chatrč nezrútila na hlavu. Utrápená opica sa mi vyštverala na plece a s vernou oddanosťou ma objala okolo hrdla.

Pri stálom blýskaní mohol som pozorovať veľmi nepríjemný zjav: že sa voda v močiari rýchle dvíha, zalieva piesočinu a postupuje k našej chatrči. Ak nás zaplaví po kolená, priplazia sa k nám ohavné krokodíly, nezbadané a nevidené, a odvlečú si nás do svojich dier v hlbinách pod koreňmi stromov.

„Nech už bude akokoľvek, ale lacno ma nedostanete!“ pomyslel som si a začal som prezerať okolie chatrče.

Tam sa obšmietali – piati alebo šiesti – celkom pri tŕňovej ohrade, ktorú podmývala a kyvotala voda. Oči im svietili zradným červeným ohňom ako smrtiace žeravé uhlíky. Vody bolo vždy viac a viac, miestami už pretrhla i tŕňovú ohradu; ešte niekoľko minút, a krokodíly zaútočia...

Vyštveral som sa s opicou na strechu chatrče. Stála pevne, nehýbala sa. A zaumienil som si zabiť každého krokodíla, ktorý sa opováži pristúpiť k môjmu príbytku.

Voda stúpala a krokodíly, hlupáci, začali sa plaziť k chatrči. Začal som paľbu, tuhú, zúrivú paľbu, akoby som bol na fronte. Krokodíly ryčali, metali sa, bičovali vodu chvostami a radom mizli pod hladinou.

„Neprišiel som zabíjať,“ uvažoval som, „ale tu mi je už na nevydržanie! A ak som neprišiel zabíjať, neprišiel som sa ani obetovať odporným krokodílom!“

Znova som si nabil pušku.

Lejak zrazu prestal, hrmavica zatíchla. Iba blesky ešte šibali po celý zvyšok noci až do bieleho rána, ktorému som musel vyčkať na streche chatrče s pripravenou puškou v ruke.

Zima ma drvila, až mi zuby drkotali. Lebo tak je to na rovníku: za suchého dňa vás ide slnko roztopiť na smolu, ale za daždivej noci si musíte dýchať na prsty.

A ráno, keď sa rozvidnelo, mal som čo obzerať na všetky strany. Voda sa ešte vylievala na brehy a plávalo v nej mnoho rozličných utopených vtákov, najviac kulíkov. Medzi nimi boli i papagáje, niekoľko hadov a veľa potkanov. Z troch krokodílov, ktoré som zastrelil, zostal na piesočine iba jeden; ostatné odvliekli do hlbín ich rodní druhovia poukrývať si ich po výmoľoch brehov, aby sa mäso uležalo na dobrú hostinu. Na mŕtveho krokodíla, ktorý zostal na brehu, zasadli večne hladné supy a sýtili sa jeho mäsom. Za supmi prileteli bociany marabu a luniaky. Chutilo im i mäso z krokodíla, o ktorom sa hovorí, že ho nemožno jesť, lebo veľmi zapácha.

Keď voda v neskorších hodinách ešte viac opadla, ukázala sa na piesočine mŕtvola ozrutného hrocha. Bol strelený do hlavy guľkou z mojej pušky. Bolo mi ho ľúto, neboráka. Na pamiatku som mu vybral z papule vzácne zubiská, ktoré sú oveľa drahšie ako pravá slonovina.

Úryvok z knihy Príhody v divočine

67

ROMÁN LITERATÚRY FAKTU – text s prevažujúcou poznávacou funkciou. Autori románov literatúry faktu spracúvajú dokumentárne materiály, vedecké objavy, historické udalosti a iné fakty tak, aby u čitateľa vyvolali zážitok. Zážitkovosť a estetickosť textu sa podriaďujú poznávacej funkcii literatúry. Veľký dôraz sa kladie na faktickosť a hodnovernosť údajov.

ZA TAJOMSTVOM RÍŠE CHETITOV

Vojtech Zamarovský

... Hrozný, pochopiteľne, nepredpokladal, že za pol roka sa pomery v Kaizarii zmenili k lepšiemu, ale problém oných klinopisných tabuliek z tretieho tisícročia pred n. l. mu nedal spať. Päťdesiat rokov už trápil vedu a bolo načase, aby sa vyriešil.

„Rus Goleniščev bol prvý, čo tabuľky tieto, ktoré potom veda nazvala kappadocké, uverejnil. Ďalšie nápady kappadocké z Kűltepe uverejnili Francúzi Thureau-Dangin a Contenau, Angličania Sayce a Smith a Nemec Lewy. Často boli Kűltepe a Kara Hűjűk navštívené európskymi učencami. Dvakrát tam – nie bez úspechu – archeológovia kopali; Francúz Chantre v dvoch sezónach v rokoch 1893 – 1894 a – pravda, len asi osem dní – Nemec Winckler roku 1906. Ale tabuľky klinové sa tam až doteraz nepodarilo nikomu nájsť.“

Pretože jeho vlaňajšie povolenie na vykopávky vypršalo, podal si novú žiadosť a odobral sa do Ameriky, aby pourgoval jej vybavenie u ministra verejného vyučovania Hamdullaha Subhi beja, ináč profesora estetiky na carihradskej univerzite. Minister mu oznámil, že jeho žiadosť priaznivo vybavil a čaká už len na podpis prezidenta republiky, a pozval ho na malé občerstvenie.

Keď vstávali od čiernej kávy, zaklopal tajomník a podal ministrovi lístoček. „To je ozaj náhoda,“ zvolal Subhi bej. „Nech vstúpi!“

Bola to naozaj náhoda. Jedna z najpodivnejších náhod, aké sa vyskytujú len v zlých románoch alebo na ochotníckych javiskách, ba ani na tých už nie. Vstúpil – Ali Vefa bej.

Hrozný sa „schúlil ako mačka;“ Turecko bolo krajinou najnepredvídanejších komplikácií a dostal strach o osud svojej žiadosti. Ale mačkou sa ukázal kaizarijský guvernér: pazúry smerom dole, ohnutý chrbát smerom hore – zviera, ktoré sa, pravda, nevyskytuje len v tureckej administratíve. Vošiel s hlbokou poklonou, opakoval ju pred ministrom, opakoval ju pred Hrozným, opakoval ju pred tajomníkom, opakoval ju pred ofrankovaným zriadencom, a pre väčšiu istotu sa poklonil i do prázdneho kúta. Minister mu predstavil „svojho váženého priateľa a kolegu“ a nariadil, aby ho v každom ohľade podporoval. Ali Vefa bej prejavil „nesmierne potešenie zo svojej strany“ a nenachádzal slová, aby ubezpečil Jeho Excelenciu pána ministra, že to je predsa samozrejmé, že to je predsa jeho úradná povinnosť, ba čo viac, bude sa považovať za šťastného, keď jeho maličkosť bude môcť nejako pomôcť Jeho Excelencii pánu profesorovi atď. ... O minuloročných udalostiach nepadlo ani slovo.

„Nasledujúce ráno, po mizernej noci, ktorú som vďaka živej pozornosti početného hmyzu takmer úplne prebdel, nastúpil som spiatočnú cestu do Carihradu, kde som už o niekoľko dní dostal výnos ankarskej vlády, povoľujúci mi vykopávky na Kültepe.

V Carihrade ma očakával aj pán architekt V. Petraš, ktorý mal byť mojím architektonickým poradcom. Už za svojho pobytu roku 1924 v Kaizarii som videl, že by sme tam nedostali náradie potrebné na vykopávky. Preto sme si nevyhnutné veci zaobstarali už v Carihrade, a bude iste zaujímavé, čo všetko musela viezť taká

68

archeologická výprava cez more, hory, stepi a močiare: 50 fúrikov, 50 čakanov, 50 lopát, 1 železný sochor, 12 debien s remeselníckym náradím, mäsovými konzervami, suchármi, marmeládou a inými potravinami.

Loďou a vlakom to ešte išlo, ťažkosti nastali až za Ulykyšle, „železničnou stanicou pre mesto Kaizariu, vzdialené od nej, ako vieme, asi 190 kilometrov.“ V tejto časti sveta bolo len jediné auto, zato však skutočné auto s pneumatikami, aj keď „trochu vetchými.“ S pomocou jeho majiteľa a šoféra Sabri efendiho, s ktorým mal Hrozný už minule akési skúsenosti, „pravda nevalné,“ naložili naň svoje fúriky, lopaty a debny a „s blahým pocitom ľudí, majúcich sa viezť automobilom, vyšplhali sme sa aj my hore.“ Aby bolo jasné: na tie fúriky, lopaty a debny.

Čo teraz nasledovalo, nie je príbeh z humoristického filmu. Sabri efendi bol skúsený šofér, a tak sa mu štart za necelú hodinu podaril. Pri natáčaní motora síce niekoľko fúrikov spadlo, ale početné obecenstvo, ktoré si nedalo ujsť pohľad na odchádzajúci automobil, ich ochotne naložilo. Potom sa už vďaka jamám na ceste celý náklad tak striasol dohromady, že pri skladaní sa jednotlivé kusy nedali takmer od seba oddeliť. Pilulky proti morskej chorobe, ktoré mal so sebou architekt Petraš, účinkovali. Dvadsaťkilometrovou rýchlosťou sa rútil Sabriho automobil stepou dvadsať minút, keď naraz zaznel ohlušujúci výstrel...

Výstrel? Piráti púšte? Nie, prasknutá pneumatika. „Rezervné pneumatiky Sabri efendi, prirodzene, nemal, a tak neostávalo nič iné, ako dieru podľa možností zalepiť.“ Predbehla ich karavána a vodcovia dromedárov sa utvrdili vo svojej neviere v technický pokrok. Syčiaci a hrmiaci automobil ich však predsa len dohonil a predbehol. Sabri triumfoval – a nový výstrel. Opravy a poruchy sa potom pravidelne opakovali, karavána a auto sa pravidelne striedali vo vedení, a kým prišli do mesta Nigde (tak sa to skutočne volalo), „poruchy pneumatík a duší nášho automobilu sa opakovali tak často, že už bolo jasné, že toho dňa večer sa už do Kaizarie nedostaneme. A aby sme nemuseli nocovať niekde vonku na stepi, rozhodol sa Sabri efendi, že prenocujeme v karavánseraili chan Andaval...“

Veľmi nepríjemná bola tam noc. Mali sme obavy, aby nám niečo z nášho náradia cez noc nezmizlo; preto som do druhej hodiny sedel v automobile na stráži, potom ma vystriedal architekt Petraš; zvyšok noci ležali sme v kôlni na doskách so slamníkom, prikrytí špinavou dekou. Ráno som si spomenul na sľub daný riaditeľovi dr. Obenbergerovi z nášho Národného múzea, že budeme chytať chrobáky pre múzeum. Vybrali sme teda svoju sieť na chrobáky a odišli k neďalekým močiarom na lov...

„Ale konštatujem sucho, že tento druhý deň sme skutočne do Kaizarie dorazili.“

Výber z knihy Za tajomstvom ríše Chetitov

ROMÁN SCIENCE FICTION (z angl. science – veda, fiction – fikcia) je žánrom vedeckofantastickej literatúry. Stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať. Nasmerovanie deja do budúcnosti je najcharakteristickejšia črta tejto literatúry. Vždy obsahuje nejaké tajomstvo, ktoré sa rozlúšti zvyčajne až na konci románu.

KOLUMBOVIA ZO ZÁKLADNE GANYMEDES

Jozef Žarnay

69

... Uplynuli tri dni a chlapcov na ich prírodopisno-zberateľských vychádzkach sprevádzali len výrastkovia. Pozemšťania sa už dávno naučili odlišovať chlapcov od dievčat a vedeli aj to, že ich najčastejším sprievodcom je dievča.

„Naari, koľko máš rokov?“ spýtal sa raz Roald. „Osemsto päťdesiat,“ tlmočil LING.

„Čooo?“ užasoval Miro. „A Totentam?“ „Tisíc osemsto rokov.“

„Táraš! A Ovanna?“

„Ovanna má štyritisíc päťsto rokov. V záznamoch v jaskyni ...“ „Tebe šibe!“

„Tebe šibe!“ zahriakol Diega Roald. „Veď to sa dalo čakať!“ „Čo sa dalo čakať? Že sú starí ako pyramídy v Egypte?“

„Pyramídy sú staršie,“ zavrátil ho Pavel. „Roald má pravdu, že sa to dalo čakať.“

„Ale čo! Čo sa dalo čakať?“ „Že nepoznajú roky.“

„Nepoznajú roky? Akože? Veď Naari ...“

„Viem, počul som! Má osemsto päťdesiat rokov? Lenže to tvrdí LING, nie Naari.“

„No a? Veď LING prekladá jej slová, nie?“ „Áno aj nie.“

„Z toho som jeleň!“

„Prečo? LING prekladá ich pojmy do výrazov, zodpovedajúcich podľa zmyslu našim. A tak preložil aj roky.“

„No a čo? Veď rok je vždy rok, nie? A okrem toho – hovoril si, že nepoznajú roky, a teraz hovoríš...“

„Aj teraz hovorím, že ich nepoznajú. Aspoň nie tak ako my. U nás je rok...“ „Pch! Čas obehu Zeme okolo Slnka! Poučenie si si mohol ušetriť. U nich to

predsa nemôže byť ináč!“

„Čo si mal z astronómie, človeče? Aj Heinz by ťa vysmial! Veď na Merkúre trvá rok osemdesiatosem dní a na Plute skoro dvestopäťdesiat našich rokov!“

„Hej, hej,“ bránil sa Diego. „Lenže aj ty pletieš dve na tri. Najprv tvrdíš, že vôbec nepoznajú roky...“

„Dobre, tak sa vráťme na začiatok,“ ustúpil Roald.

„Trochu sme odbočili. Teda – nazdávam sa, že planéťania nepoznajú pojem rok tak ako my!“

„Vari ich pokladáš za takých ťulpasov?“

„Hlúposť! Ako sa ráčiš pamätať, pred dvoma mesiacmi nám ÚSTREDNÝ oznámil, že druhá planéta nemá sklon voči rovine obehu okolo hviezdy.“

„Ah! Glóbus so zvislou osou! Fakt! Ja komár!“ „Chcel si povedať somár!“

„Nech! Už viem, už sa pamätám! Planéta nemôže mať ročné obdobia! Slnko svieti stále rovnako, majú tam večnú jar, a preto...“

Diego sa zarazil.

„Ale čím potom merajú čas? Čo preložil LING ako rok?“ „To som teda aj ja zvedavý!“

Pavel zapojil okruh so spätnou väzbou. „Naari, prosím ťa, ako dlho trvá rok?“

Dievča odtrhlo zo susedného stromu jeden z cumlíkových plodov.

70

„Rok sa začne, keď zakvitajú kvety,“ oznámil kybernet. „Rok sa skončí, keď dozreje ovocie.“

„Tak a je to,“ luskol prstami Pavel. „Teraz už treba len zistiť, ako dlho dozrieva ... čo je, Totentam?“

Mládenec sa zľahka uklonil. „Večer s vami chce hovoriť rada.“

Úryvok z knihy Kolumbovia zo základne Ganymedes

KOMIKS (z angl. comics – komický sled obrázkov) je epický žáner pozostávajúci z celej série obrázkov, ktoré sa uverejňujú v novinách a časopisoch na pokračovanie. Obyčajne zobrazujú žartovné príbehy alebo napínavé dobrodružstvá, no niekedy aj lacný kriminálny dej s banálnou zápletkou. Komiks sa zakladá na dialógu, no podstatnejší je v ňom dej. Príbeh sa vyznačuje rýchlym sledom udalostí. Dialóg sa vkomponúva priamo do obrázkov, kde má vyčlenené miesto v tzv. slovnej bubline. Repliky, ktoré nie sú súčasťou dialógu, sa nedávajú do bublín. Epickú funkciu však plnia obrázky. Komiks je tematicky pestrý a rôznorodý žáner aj v tvorbe pre deti a mládež.

71

POVESŤ O BRATISLAVSKEJ SVÄTEJ ALŽBETE

Milan Urban

Pred mnohými rokmi sa na Bratislavskom hrade narodilo kráľovskej rodine dievčatko Alžbeta, z ktorého vyrástla krásna dievčina. Ale to už žila v cudzine na hrade Wartburg, kde ju vydali za kniežacieho syna. Mladý knieža však čoskoro umrel a pánom na hrade sa stal jeho krutý brat.

72

Krutý švagor vyhnal Alžbetu zo svojho hradu a ona sa pripojila k tým, ktorým dovtedy pomáhala – k chudobným a chorým. Ich potomkovia na ňu nezabudli. Maľujú si ju so zásterou, z ktorej sa na zem sypú červené ruže.

Nakreslil Marián Čapka

73

3. 3

U M E LE C K Á D R Á M A

 

 

D R Á M A (z gr. dro – činiť, konať, uskutočňovať) je tretím literárnym druhom. Dramatický text vzniká pre divadelnú realizáciu a inscenuje sa v divadle, televízii, rozhlase alebo vo filme. V užšom zmysle slova sa dráma používa aj na označenie samostatného dramatického žánru, ktorý je rovnocenný s tragédiou a komédiou.

D I V A DLO (dramatické divadelné umenie) je audiálno-vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je druhotné. Realizuje sa bezprostredne pred divákmi, každé predstavenie sa uskutočňuje v živom kontakte so zhromaždeným publikom.

BÁBKOVÁ HRA – dramatický žáner určený hlavne detskému príjemcovi, v ktorom sa neživé predmety (bábky) oživujú (animácia), zosobňujú (personifikácia) a poľudšťujú (antropomorfizácia). Podstata bábky spočíva v jej výtvarnej deformovanosti: jednotlivé časti tela sa totiž značne zväčšujú, iné zasa zmenšujú.

Z hľadiska vodenia bábok rozlišujeme viac typov:

-maňuškové divadlo (vodenie bábok zospodu),

-marionetové divadlo vodič je nad bábkou a vodí ju zhora),

-javajkové divadlo (bábky vodené paličkami zospodu).

V súčasnosti sa vyskytujú aj iné typy bábkovej hry. Určitým oživením je aj tieňohra (bábky sa premietajú na plátno), čierne divadlo a divadlo masiek. V bábkovom divadle sa stretávame aj s tzv. odkrytým vodením bábok, čo možno pokladať za inováciu.

ADAPTÁCIA (z franc. adaptation – úprava, prepis) sa používa vo význame úpravy alebo tvorivého prepisu literárneho diela na iný text – na dramatické (divadelné), filmové, televízne alebo rozhlasové dielo.

PYTAÄŒKY

Ľudmila Podjavorinská

Dva domčeky umiestnené na pôvabnom pozadí hôrnej zelene, jeden na pravej (Činkin), druhý (Čimov) na ľavej strane javiska.

Družina: (za veselého spevu a tanca príde na javisko)

Netoja, netoja, ej, zelená netoja,

ožeňte ma mamko, ej, pokým o mňa stoja. A vy mňa ožeňte, ej, kde by o mňa stáli, kde by mi otec, mať, ej, naučenia dali.

74

Svat:

(zabúcha na domček. Z domčeka vychádza Činkin otec, Činkina matka,

 

ktorá vyzerá veľmi mrzuto, a hanblivá Činka. Otec, matka sa zvítajú so

 

svatom, privítajú družinu, starších usadia na zem. Svat si odkašle,

 

slávnostne prerečie)

 

 

Ja vám veru poviem hneď,

 

 

sotva ste nás usadili,

 

 

prečo sme sa toľkí zišli:

 

 

Dievča vaše pýtať prišli

 

 

tu pre Čima. –

ÄŒinkin otec:

Prosím hneď aj odpoveď.

Nuž, iného tu nezbýva,

 

 

áno, áno, tak to býva

 

 

odjakživa

 

 

a tak dobre bude veru,

ÄŒinkina matka:

ta dať dievku, kde ju berú.

Ale starký! – Čo to táraš?

 

 

Ešte šaty neozvára,

 

 

ani nemá, čo jej treba

 

 

pre príhody, pre nehody,

Svat:

 

periny a činovať.

 

Také vystrojíme hody,

ÄŒinkin otec:

len ju dajte, nebudete banovať.

Trochu sa mi hlava krúti,

 

 

ani dievka nemá chuti –

 

 

a keby i ona rada,

 

 

hľa, ešte je veľmi mladá

 

 

k vydaju, -

 

 

nech si ešte počkajú...

 

 

A, ľaľa, i mladý zať –

ÄŒimo:

 

či ju môže vychovať?

 

Vážený môj milý sváko,

 

 

čo len to, veď bude dáko.

ÄŒinkin otec:

Len ju dajte, nebudete banovať.

Nuž – no, mati, starká, kde si?

 

 

Veď je mladý – stvára besy,

 

 

vieš, vše čuť naň zlého dačo –

ÄŒinkina matka:

dať si dcéru za ledačo?

Prídu po ňu ešte iní

 

 

ku letu,

ÄŒimova matka:

inakší ver´ ešte ako tento tu.

Ale toto, toľkej hany,

 

 

človek je až rozhnevaný.

 

 

Srdce sa mi zlosťou zažne,

ÄŒimov otec:

starký, prevrav!

My sme vážne

 

 

prišli pýtať vašu dievku,

 

 

a tu hany na dolievku

 

 

sa nám iba dostane.

Poďme, žena, i ty, synu.

Nájdeme ti krajšiu, inú

75

a vám dcéra starou dievkou ostane!

(Nazlostene odchádzajú.)

ÄŒinkin otec: (ich pristavuje)

 

 

Ale, nie tak, milý kmochu,

 

 

dočkajteže ešte trochu,

 

 

čujte i vy našu mienku. –

 

 

Máte syna – ale čo?

ÄŒimova matka:

iba také ledačo.

A vy dievku cifrulienku.

ÄŒinkina matka:

Nič nerobil, čo je živý,

ÄŒimov otec:

 

ani ženu neuživí.

 

Daj sa svete. – Zaveľa –

ÄŒinkina matka:

takú paniu z kaštieľa.

A váš vari zo zlata?

ÄŒimova matka:

Večne chodí strapatá!

ÄŒinkin otec:

 

Trhan, Å¡klban, iba z misy!

ÄŒimova matka:

Suknica jej večne visí!

ÄŒinkina matka:

Hlupák! Nevie preriecť slova!

ÄŒimov otec:

 

A má oči ani sova!

ÄŒinkin otec:

 

A on nohy ani sane,

 

 

nech sa stane, čo sa stane,

 

 

našu dievku nedostane!

ÄŒinka:

(veľmi rozhodne)

 

 

Nech je Å¡klban, nech je, nech

 

 

a vám všetkým na posmech.

 

 

Vás je veľa – on je sám.

Svat:

 

Ja ho predsa rada mám!

 

To je slovo!...

Zbor:

 

Ichuchá!...

ÄŒinkin otec:

 

To je múdra mladucha!

Zbor:

 

Ichuchá, ichuchá,

ÄŒimov otec:

 

to je múdra mladucha!

 

Keď je už ta, nuž veru

Zbor:

 

nedbám, nech sa poberú.

 

Ichuchá, ichuchá,

 

 

To je múdra mladucha!

(Hudci zahudú a rozradostnený sprievod dá sa do tanca.)

Výber z knihy Čin – Čin, dramatizácia Ady Rapošovej

SCENÁR (z tal. scenario – náčrt scén) je osobitný žáner literárneho a dramatického umenia, ktorý slúži ako podklad pre inscenáciu televíznej a rozhlasovej hry a pre film. Podľa toho sa rozlišuje filmový, televízny a rozhlasový scenár, pričom každý z nich má špecifické vlastnosti. Každý scenár obsahuje makroštruktúru budúceho televízneho, rozhlasového či filmového diela, t. j. tému, hlavnú líniu konfliktu, vykreslenie postáv v akcii, časové a priestorové zasadenie diela, dramatické dialógy a pod.

76

TELEVÍZNY SCENÁR

VODNÍK A ZUZANA

Mária Ďuríčková

Osoby: Zuzana, vodník Hlbočan

Zuzana sa blíži k lávke. Uhládza si rukami vlasy, a tu jej čosi zíde na um: zamieri k potoku, umyje si tvár, utrie do kinteša (spodná biela sukňa), ponapráva si oplecko a potom odtrhne lekno a zastokne si ho do vlasov. Nakloní sa nad hladinu a uzerá sa

v nej ako v zrkadle. Usmieva sa sama sebe, pesničku si hmká. Vtom stŕpne a skríkne:

Vodné zrkadlo jej ukazuje inú tvár: okrúhlu chlapskú tvár s fúzikmi. Tvár sa široko usmieva a očami Zuzanu priam prepaľuje. Zuzana ťapne dlaňou

po vode, hladina sa rozčerí, obraz zmizne. Vtom zaznie k nej smerom od vŕby:

Na vŕbovom sedisku sedí vodník, oči mu sugestívne žiaria. Dvíha na pozdrav klobúk, z ktorého kvapčí voda. Steká mu na plece i na dlhé zelené vlasy a prestane až vtedy, keď si vodník založí klobúk zas na hlavu. Pritom vidieť, že medzi prstami rúk má plávaciu blanu. Zuzana s potláčanou štítivosťou:

(Pokojný rozprávkový hudobný motív)

Zuzana: Jaj!

(Výbuch zlej, kakofonickej hudby charakterizujúcej prítomnosť temnej sily)

(Akord na harfu)

Vodník: Dobrý deň, Zuzička!

Zuzana: Dobrý deň, vodník Hlbočan. Vodník: Na tanec, Zuzka, na tanec? Zuzana: Ako si uhádol?

Vodník: Ľahká hádanka: Z tamtej strany hudci hudú a z tejto strany dievča beží, paráda na nohách, paráda na hlave.

Zuzana: Nuž hej, na tanec. Vodník. A či máš na muzikantov?

(Veselé zatiahnutie muziky – z diaľky)

77

Zuzana sa zarazí, osmutnie. Namiesto odpovede len pokrúti hlavou.

Vodník sa očividne poteší:

Vodník:

Zuzana si s pochybovačným úsmevom naberie vody do dlane, a čo nevidí! Na dlani sa jej blyští zlatiak.

Čo nie je, môže byť. Nože načri ľavou rukou do vody.

 

(Čarodejný hudobný motív)

 

Vodník:

Je tvoj.

Zuzana naradovaná:

Zuzana:

Ďakujem, vodník Hlbočan.

 

 

Vychytí sa, ľahučko prebehne po

 

 

lavičke knísanke a beží preč. Vodník

 

 

hľadí za ňou, kým sa mu nestratí na

 

 

zákrute. Potom siahne do bútľavy,

 

 

vytiahne husle a začne hrať. Hrá

 

 

majstrovsky, stihol sa to naučiť za

 

 

celý svoj vodnícky život, ktorý je

 

 

mnohonásobne dlhší ako život ľudský.

 

 

V jeho hre jarček žblnkoce, vietor

 

 

v lístí šuchoce, slávik trilkuje.

 

 

Vodník hrá a popritom si hovorí

 

 

vnútorným hlasom, bez pátosu

 

 

a sentimentality, úplne civilne,

 

 

akoby len sám sebe vykladal zmysel

 

 

svojej hudby:

Vodník (vnútorným hlasom):

 

Za matnou clonou vidíme priesvitný

Mám na dne palác krištáľový,

hodvábne steny, striebornú

palác, na oblokoch visia miesto záclon

zem. Poslúchajú ma rybky aj

šnúry perál. Ryby v zásterkách a

vlny, lôžko mi stelú z belostných

čepčekoch prestierajú stôl, ustielajú

pien. Mám zlato, perly, drahokamy,

posteľ z vodnej peny (vyriešiť

mám všetko, čo len chcem...

technickým trikom).

 

 

Vodník hrá na husliach čoraz vášnivejšie.

Vodník (pokračuje):

Len jedno nemám, len jedno nemám: tú, ktorú milujem.

Z rovnomenného televízneho scenára

78

ROZHLASOVÝ SCENÁR

SNEHULIENKA

František Pavlíček

Osoby:

Janík, Snehulienka, Fero, tetka

Janík:

Zajtra bude svadba, zajtra budeš moja...

Snehulienka: Zajtra? Je to skoro alebo neskoro?

Janík:

O jedinú noc... Keď vyjde hviezda a chlapci zapália vatru podľa

 

starého zvyku ...

Snehulienka: A potom?

Janík:

Družičky prinesú vence zo slzičiek a prvosienok...

Snehulienka:

A potom?

Janík:

Potom bude naša svadba. Čo ti je?

Snehulienka: Poď ďalej od tých plameňov. Bojím sa ohňa.

Zvuk:

Hrá harmonika

Janík:

Je ti zima?

Snehulienka: Bojím sa. Pozri, ohnivé mušky!

Janík:

Sú to len iskry.

Snehulienka:

Už nesú venčeky... Púpavy – slzičky – prvosienky...

Janík:

Tebe na počesť... Budeš nevesta! Pozri sa, Snehulienka, už preskakujú

oheň!

Snehulienka: Nie! Nech to nerobia! Janík: Čoho sa bojíš?

Snehulienka: Tie plamene ma strašia. My nebudeme preskakovať oheň, však nie? Janík: Musíme. Je to starodávny zvyk. Vítanie jari. Lúčime sa so zimou. Snehulienka: My nie... Janík môj, veľmi sa bojím... Je to ako peklo.

Janík: Je to brána do jari. Poď, Snehulienka! Snehulienka: Nechaj ma tu, prosím...

Janík: Nemôžem, musíme ísť za nimi. Snehulienka: Ale ja nie som ako oni...

Janík: Oheň je čistý, neublíži ti.

Snehulienka: Nie!

Janík: Všetci už preskočili. Teraz my dvaja. Snehulienka: Ja nejdem. Do plameňov nie!

Janík: Za ohňom nás čaká radosť. Tie plamene sú ruže pred tvojou svadbou. Poď!

Snehulienka: Musím?

Janík: Je to len okamih. Snehulienka: Možno je to osud. Janík: Prečo zatváraš oči?

Snehulienka. Chcem si v nich odniesť teba...

Janík: Rýchlejšie, Snehulienka, musíme sa rozbehnúť a doskočiť čo najďalej. Snehulienka: Tam sa dotknú už len tvoje nohy. Len ty sám...

Zvuk: Pomaly doznieva harmonika, potom je chvíľu ticho.

Fero: Takto zmiznúť – ako para nad vodou...

Janík: Tak veľmi sa bála ohňa a ja som bol ako hluchý...

Tetka: Od samého začiatku som hovorila, že to nie je ľudské stvorenie. Keď sme sa my tešili slnku, ona vädla, chradla. Keď sme sa my triasli mrazom,

79

ona len tak kvitla... A ten oheň, to bol jej koniec.

Fero: Vzniesla sa nadeň ako biely vták, zašumela, zavzdychala – a bolo po nej. Roztopila sa ako sneh.

Janík (ticho ako ozvena): Sneh sa roztápa, sneh zomiera...

Zvuk: Celkom ticho a krátko zahrá harmonika.

Zo scenára rozhlasovej hry

F I L M (zo staroangl. felmen – tenká koža) je súhrnným názvom pre špecifickú dramatickú tvorbu a je vybudovaný na symbióze obrazu, slova, hudby a zvuku. Film (dramatické filmové umenie) je technickým vizuálno-audiálnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie, až na druhom mieste je príjem verbálneho textu. Realizuje sa špecifickými výrazovými prostriedkami a vzniká na podklade filmového scenára. Osobitnú funkciu plní kamera, ktorá je schopná atomizovať predmet, priblížiť sa k nemu alebo sa od neho vzdialiť. Dôležitým prvkom filmu je obraz a rad obrazov vyjadrujúcich ten istý motív sa nazýva sekvencia. V praxi rozlišujeme hraný (umelecký), dokumentárny, kreslený

(animovaný), trikový, televízny film.

ANIMOVANÝ FILM (z lat. animácia – oživenie) vzniká na princípe oživenia statických predmetov alebo grafických prvkov na filmový pás. Vytvára sa pritom ilúzia pohybu predmetov, zvierat alebo ľudí. Veľmi často vzniká zo známeho literárneho diela.

TELEVÍZNA HRA, TELEVíZNY FILM (dramatické televízne umenie) je technickým audiálno-vizuálnym umením a prevahu v ňom má sluchový princíp ako v divadle, zrakové vnímanie je druhotné. Televízna hra a televízny film sú dramatické masovokomunikačné žánre. Televízna hra sa odohráva v interiéri, dejiskom býva malý priestor (napr. izba). Televízny film sa odohráva v exteriéri, uprednostňuje zábery z prírody.

INSCENÁCIA (z lat. in – na, do; gr. skéné – scéna) je premena literárneho textu na divadelnú, televíznu alebo rozhlasovú hru. Na jej realizácii sa zúčastňuje viacero zložiek (predloha, režisér, herci, scénografia a pod.). Tvorcom jedného umeleckého zámeru je režisér, no divák hru prijíma prostredníctvom hercov, ktorí ju oživujú a dávajú jej konečnú podobu.

ROZHLASOVÁ HRA – literárno-dramatický žáner, ktorý využíva iba akustické prostriedky. Základným výrazovým prvkom je slovo, t. j. verbálny text s vyhranenou fabulou. Okrem verbálneho textu plní v nej významnú úlohu zvuk, ktorý môže mať sémantickú (významovú) funkciu. Zvukové efekty (šum mora, napodobenie vetra a pod.) podnecujú predstavivosť poslucháčov.

80